Získajte emocionálne sebavedomie

Získajte emocionálne sebavedomie
28. mája 2017 Janette Šimková

Emócie sú súčasťou celého nášho žitia. Ovplyvňujú každého, či si to priznať chce alebo nechce. Dokážu nás zraniť a niekedy sú až kruto neznesiteľné. Neraz sme v nich stratení, ale keď ich potlačíme, poprieme alebo zavrhneme, pomstia sa nám. Zvykneme sa voči niektorým, ako je napríklad nepokoj, zlosť, smútok, hanba brániť čokoládou, vyrazíme nakupovať, alebo sa skryť medzi ľudí. Keď je nám veľmi ťažko, sme schopní siahnuť po čomkoľvek, len nech to prekryje emóciu, aj s vedomím si rizika, že si tým vyrobíme závislosť. Je nám jasné, akým sú silným protivníkom, ktorý sa nikdy nevzdáva a keď nemôže bojovať hneď, vráti sa s ešte väčšou silou.

Koho počúvať – hlavu alebo srdce?

Nie je taký človek, ktorého by emócie niekedy neprevalcovali. Ja pri svojom temperamente som bola valcovaná toľkokrát za deň, že som si večer pripadala iba 2D. Trvalo mi, než som porozumela schéme, že namiesto vrhania sa pod valec sa najprv potrebujem dohodnúť s jeho šoférom. Keď mi napríklad pocit zavelí “Uteč!” alebo “Jedz, nech si spravíš náladu”, spýtam sa najprv na názor rozumu (vodiča valca). Možno mi moja hlava potvrdí: “Áno, áno, presne toto chceš“. Alebo sa spýta: „A čo tvoje odhodlanie byť v plavkách bez skrývania sa?“ Alebo skonštatuje: „Nuž, keď chceš, dobre, ale ponesieš zodpovednosť“. Inokedy mi zase príde, že by som mala, naopak, vypočuť svoj pocit aj napriek varovaniu rozumu. To je vždy, keď už cítim únavu a vyčerpanie, ale hlava mi nahovára, že to ešte vydržím.

Poučenie z krízového vývoja č. 1

Nemusíte slepo počúvať ani svoje pocity ani rozum. Najskôr sa naučte načúvať samým sebe, aby ste vedeli rozlíšiť, čo je to, čo skutočne aktuálne potrebujete a odkiaľ ten hlas potreby vôbec ide. Zvyčajne sa totiž rád maskuje za strach a obavy alebo prehnané nadšenie.

Klapky z očí dolu

V záplave emócií sa ľahko môže stať, že uvidíme len jediné východisko. Naštval ma ten človek? Už ho nikdy nechcem vidieť! Vzdúvajúca sa vlna emócií a obmedzená úloha rozumu potláčajú našu slobodu voľby a bránia nám vidieť celú škálu možných reakcií. Spojením emócií a rozumu sa zvyšujú šance, že svoj život budeme riadiť uvedomelo, bez zbrklostí, extrémov a radikálnych zaprisahaní sa. Najlepšie to ide vtedy, keď sa naučíme nebáť sa vidieť problémy a pustíme sa do hľadania ich riešení.

Poučenie z krízového vývoja č. 2

Musíte sa naučiť vidieť viac možností, ale zároveň nebyť za každú cenu len nekriticky pozitívni. Už „vyrastený“ človek dokáže vnímať svoje pocity, vyberať si k nim adekvátne myšlienky, a potom si vedome zvoliť vhodnú a bezpečnú reakciu – tak pre neho, ako aj pre ostatných.

Dohoda s vnútorným dieťaťom

Ako často dokážete v sebe emócie dusiť, pretože sa bojíte, že ak by ste ich pustili zo seba von, znamenalo by to explóziu hodnú sopky Etny? Dokážete sa naštvať tak, že o tom ostatní nemajú ani tušenia? Máte strach, že by ste niekoho udreli, napľuli niekomu do tváre, kričali alebo sa hádali tak, že by ste navždy pochovali nejaký vzťah? V tom prípade niet inej cesty, než sa naučiť svoje emócie rozlišovať. To „živočíšne“, čo sa z nás derie von, je neraz emócia poznačená strachom zakúseným v detstve, kedy sme nevedeli, čo si počať.

Na šťastné detstvo nie je, našťastie, nikdy neskoro. Nemôžeme síce zmeniť svoju minulosť, ale môžeme si vybrať, ako sa k nej postavíme. Ako veľkí si môžeme dopriať to, čo nám bolo kedysi odopreté. Môžeme nájsť vlastný spôsob, ako zmätenému dieťaťu vo svojom vnútri vysvetliť: „Je úplne v poriadku, že cítiš smútok / hnev / rozčúlenie / stud… Na tom nie je vôbec nič zlé. Mne to nevadí.“ Možno to znie trochu schizofrenicky, ale funguje to. Načúvajte svojmu vnútru. Doprajte svojim pocitom slobodnú existenciu a pokúste sa ich pomenovať.

Poučenie z krízového vývoja č. 3

Každý dospelák už nie je dieťa – teda v zmysle, že by mal na emócie ako bezbranné a bezmocné malé stvorenie reagovať. Vyrástli ste a viete svoje vnútorné dieťa usmerniť tak, aby vás počúvalo. Spôsobov je veľa, potrebujete objaviť ten, na ktorý bude dobre reagovať vaše vlastné dieťa. Dokážete ho tak zbaviť zlých modelov z detstva, kedy bolo usmerňované, ako má „správne“ reagovať bez ohľadu na to, ako to práve potrebovalo.

Na to, aby vás emócie nevláčili kade sa im zachce, sa vám hodia tri lekcie z predmetu emočná inteligencia:

Lekcia prvá

Uvedomte si, že váš pocit ešte nutne neznamená, že sa ním musíte riadiť. Pocit je predsa len pocit. Je také jednoduché, a pritom zložité si priznať: „Teraz sa cítim takto…“ Všimnite si, čo je to za pocit. Emócie, ktoré si pripustíme, sa málokedy zmenia na násilné. Na povrch sa, naopak, najviac derú tie, ktoré potláčame.

Lekcia druhá

Pocit spravidla netrvá viac ako pár minút. Pokiaľ ho prijmete a necháte existovať, vcelku rýchlo odznie. Avšak emócie, ktoré v sebe dusíte, nechápete alebo podceňujete, môžu prerásť na dlhodobo trvajúcu zatrpknutosť a nenávisť.

Lekcia tretia

Keď sami sebe priznáte, čo cítite, zapojíte svoje dospelé racionálne ja a rozhodnete sa, ako zareagovať. Ale pozor! Svoje pocity úprimne prejavujte len sami pred sebou. Až potom sa rozhodnite, ako na ich základe zareagujete. Ak svoje emócie odhaľujete komukoľvek na počkanie, nie je to znak vašej úprimnosti, ale hlúposti.

Aplikačná pomôcka v skratke

Postupnosť je jednoduchá: najskôr precíťte svoj pocit, buďte k sebe úprimní v tom, ako pocit pomenujete, potom zapojte svoju racionalitu a rozhodnite sa, ako zareagovať s tým, že predvídate dopad svojich reakcií, aby ste nezranili ani seba ani druhých.

Univerzálna pomôcka

Získať myšlienkový odstup možno cez myšlienkový filter. Aj myšlienky totiž plodia emócie. Každú myšlienku, ktorú v duchu formulujete, začnite vetou: „Teraz mi zišlo na um…“ Namiesto toho, aby ste si povedali: „Nič sa mi nedarí“, si poviete: “Teraz mi zišlo na um, že sa mi nič nedarí.“

Zachovávať odstup pomáha zakaždým

Naše pocity sú správne, my si ich však zle vykladáme alebo zamieňame, čo nám komplikuje život. Niekedy môže trvať dlhšie, než do seba kúsky skladačky konečne zapadnú. Potrebujeme sa naučiť v duchu si hovoriť: „Aha, dnes cítim toto a toto…“ A snažiť sa identifikovať, čo v nás daný pocit vyvolalo. Aj keď si nebývame istý, môžeme si to priznať: „Cítim sa takto, ale neviem prečo.“ Priznať si emócie totiž ešte neznamená, že sa podľa nich nevyhnutne musíme riadiť. Máme právo ľudí, ktorí nám lezú na nervy v duchu odbiť konštatovaním: „Piješ mi krv, ale na tom predsa nie je nič divného“. Nemusíme ísť hneď takého človeka verbálne alebo fyzicky atakovať. Postačí sa vyznať v spleti svojich najrôznejších pocitov a priznávať im právo na vyjadrenie. Pocity sú vždy v poriadku. V poriadku nebývajú naše reakcie na ne.

IMG_2817

 

 

 

 

Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie. Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať.

0 komentárov

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*