Trpíme tým, že neexistujú školy, v ktorých by sme sa učili žiť sami so sebou, aj so svetom

Trpíme tým, že neexistujú školy, v ktorých by sme sa učili žiť sami so sebou, aj so svetom
21. novembra 2012 Janette Šimková

Poznáte to, idete si uvariť obľúbené jedlo. Vôbec si neuvedomujete všetky tie malé krôčiky, ktorými postupujete, keď začínate s prípravami a varením. Napriek tomu sa vám jedlo podarí. Ste inšpirovaný tým, že si predstavíte, ako si na ňom pochutnávate, ako pozvete niekoho ďalšieho, nech sa k vám pridá a tešíte sa z toho. Máte svoj jasný zámer, ktorému podriadite akcie okolo varenia a potom si užívate zavŕšené dielo. Takto to vyzerá byť jednoduché, pripraviť jedlo pre seba a pre niekoho ďalšieho, ale len vy sami viete, keď sa pustíte do práce, koľko úsilia na to budete potrebovať. Napriek tomu nebudete o výsledku pochybovať, lebo viete, čo chcete, aj čo pre to potrebujete urobiť. Obdobne to funguje aj pri iných veciach, do ktorých sa púšťame, ale pri niektorých si to takto nedovolíme urobiť, alebo sa bojíme.

Každý deň sa pri práci s ľuďmi presviedčam, že majú v sebe všetky zdroje k úspechu – nech v ich ponímaní znamená čokoľvek. Nemusí byť práve jednoduché dolovať zo seba kroky, ktoré k úspechu povedú, ale ja sa vždy s dôverou spoľahnem, že koučovaný cestu pozná, alebo ju pre seba ešte len objaví. Verím potenciálu koučovaných, nikdy zatiaľ nezlyhal. Občas ho brzdí mozog – je to beťár, rád sa drží starých vzorcov správania a do nových vecí sa mu nechce. Ale to nie je prekážka, stačí venovať viac pozornosti vyšším zámerom u seba aj u ostatných a veci sa dajú do pohybu. Lebo tam, kde ide pozornosť a naše zameranie, tam ide aj energia.

Krásna parabola je v príbehu, ktorý rozprával študentom Milton Erikson, geniálny psychoterapeut, ktorý urobil pre rozvoj ľudského potenciálu nesmierne veľa.

M. Erikson vyrastal so svojimi bratmi a sestrami na začiatku 20. storočia na farme v Minnesote.
Raz popoludní, keď sa Milton hral s deťmi v stodole, naraz sa na ceste k statku objavil cudzí kôň – veľký bujný ryšavec. Klusal po ceste, minul deti a pustil sa do pitia vody zo žľabu.
Deti boli prekvapené. Milton, ktorý bol najstarší, sa rozhodol k odvážnemu činu. Opatrne sa vyšplhal na žľab s vodou a spustil sa koňovi na chrbát. Kôň vyzeral chvíľku zaskočený, ale pokračoval v pití. Keď dopil, Milton sa chytil jeho hustej ryšavej hrivy a popchol ho kolenami. Kôň poslúchol a klusal naspäť po ceste. Na konci cesty zaváhal a Milton vyčkával. Nakoniec si kôň vybral smer a Milton ho opäť popchol do kroku.
O štyri hodiny neskôr a v úplne inej časti údolia videl farmár už z diaľky, ako prichádza niekto na jeho koni. Nadšene zvolal: „Tak takto sa ten kôň vrátil!” a Miltonovi povedal: „Ako si vedel, kam ho máš priviesť?“
Milton odpovedal: „Cestu som nepoznal. Ten kôň ju poznal! Ja som len dával pozor, kadiaľ ideme.“
Po tomto príbehu Milton ubezpečil svojich študentov: „Toto je presne to, ako získať akékoľvek výsledky, ktoré chcete!“

0 komentárov

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*