Opakovane sa s tým vo svojej praxi stretávam, že človek si nie je schopný priznať vlastnú hodnotu a dosiahnutý úspech napriek objektívnym dôkazom a preukázateľným schopnostiam. Pre takýchto ľudí je príznačné presvedčenie, že si úspech nezaslúžia, že to bolo celé iba dielo náhody a šťastia. Žijú so strachom, že čoskoro budú odhalení a usvedčení z podvodu. Keď ste to aj u seba niekedy vypozorovali, tak trpíte podvodníckym alebo hochštaplerským syndrómom. Bez obáv, nie je to duševná porucha, iba špecifický psychologický jav. Bol popísaný v 80-tych rokoch 20. storočia a prieskumy ukázali, že podvodníckym syndrómom trpia 2 z 5 úspešných ľudí. Nezáleží od veku a postavenia, syndróm si svoje obete nájde a najčastejšie sú nimi úspešné ženy. Otvorene sa k nemu priznali manažérka Sheryl Sandbergová (Facebook) a herečky Emma Watson, Kate Winslet a Renée Zellweger.
Ženy sú “lepšie expertky” na podceňovanie vlastného potenciálu
DOSTAVIL SA ÚSPECH
Keď ste žena, pravdepodobne ste si už niekedy povedali: “Mala som šťastie, náhodou sa mi to podarilo, boli priaznivé okolnosti.”
Keď ste muž, je pre vás prirodzené tvrdiť: “Bol som jednoducho dobrý.”
NEDOSTAVIL SA ÚSPECH
Žena si povie: “Aj som sa snažila, ale na viac nemám.”
Muž to pripíše smole alebo vlastnej lenivosti: “Mal by som na to, keby som sa viac snažil. Aj trochu šťastia by sa hodilo.”
Už v detstve sa to ukáže
Kým chlapci majú tendenciu pripisovať zásluhy na vlastnom úspechu svojim schopnostiam, dievčatá ho spájajú so šťastnými okolnosťami a vlastným snažením. Podvodnícky syndróm potom spôsobuje, že sa ženy už počas štúdií dostávajú do začarovaného kruhu – aby neboli odhalené, pracujú ešte usilovnejšie, dosahujú ešte väčší úspech a nadobúdajú ešte väčší strach z odhalenia ako podvodníčok. Takáto situácia je extrémnym vyústením naučenej bezmocnosti.
Keď sa zasekneme
V psychošine sa výrazom naučená bezmocnosť nazýva stav, kedy človek vplyvom viacerých nešťastných faktorov začína rezignovať. Príliš veľa “handicapov” alebo séria nepríjemných udalostí, ktoré človek nemohol ovplyvniť spôsobí, že upadá do stavu bezmocnosti a demotivácie. Preto sa ženy neraz neuchádzajú o funkcie a posty, aby nemuseli čeliť frustrácii a strachu z toho, že by boli nachytané na iluzórnej neschopnosti.
Naučená bezmocnoť nie je sama o sebe chorobu. Veľmi blízko má však k depresii a k pesimizmu. Ako prevencia a prvá pomoc platí odporúčanie:
Nečakať na zázrak. Len máločo sa zmení k lepšiemu bez pričinenia. Čím skôr si človek povie, že potrebuje svoje prežívanie riešiť, tým skôr prelomí obmedzujúce bloky. Inak sa prehlbuje paralýza vôbec niečo podniknúť.
Prerámcovať situáciu. Netreba sa pýtať v zmysle “Ako sa mi to mohlo stať?” alebo “Prečo mi to urobili?”, ale položiť si otázku: “Čo z toho pre mňa vyplýva?”
Spoľahnúť sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Prinajmenšom si človek urobí poriadok v ilúziách a veze veci do svojich rúk.
Využívať postoj „predstieram, kým to neucítim“. Takto sa dá nedôvera vo vlastné schopnosti eliminovať. Vďaka vizualizácii možno posilniť presvedčenie o vlastných schopnostiach a autosugestívne sebadôveru upevňovať. Zapojí sa vďaka tomu aj fyzická odozva a telo vylúči hormón kortizol, ktorý to celé urobí uveriteľným.
S nadsádzkou na záver
Keď ste si niekedy pomysleli: „Toto nezvládnem; je len otázka času, kedy na to ostatní prídu“, tak sa “ľahká forma” podvodníckeho syndrómu prejavila aj u vás. Je to totiž bežný stav „kritizujúceho“ stavu mysle. Keď sa pri ňom pristihnete, uvedomte si, že všetci tí ľudia, ktorých sa bojíte, že vás odhalia, sú pravdepodobne zaneprázdnení znepokojovaním sa, že ste to možno vy, kto odhalí ich.
