Skutočne nám nič nemôže stáť v ceste, keď sa pevne rozhodneme dosiahnuť svoj cieľ? A veru môže!

Skutočne nám nič nemôže stáť v ceste, keď sa pevne rozhodneme dosiahnuť svoj cieľ? A veru môže!
28. septembra 2017 Janette Šimková

Každý z nás už niekedy zažil pocit, keď ho prepadla sociálna menejcennosť iba preto, že mu niečo bránilo napredovať tak, ako si vytýčil, alebo ako potreboval. Veľká časť očakávaní ľudí od spolupráce so mnou sa týka toho, aby som im pomohla cieľavedome, pravidelne a primerane smerovať k vytýčeným cieľom – hmotným, nehmotným, emočným, duševným, fyzickým, mentálnym… Je to pre nás bytostne dôležité kráčať v ústrety tomu, po čom túžime.

V praxi sa mi ukazuje, že veľkou prekážkou pri našom postupovaní vpred sa stáva duševná bolesť. Tá často vyústi do úzkostných stavov. Úzkosť, podobne ako strach, patrí k dôležitým emóciám. Mobilizuje nás, aby sme sa bránili alebo utekali v prípade hrozby. Problém začína, keď sa úzkosť či strach objavujú príliš často, trvajú príliš dlho a ich intenzita je neprimeraná situácii. Keď úzkosti začnú človeka atakovať a prejavovať sa kombináciou telesných a psychických prejavov bez toho, aby ich vyvolalo reálne nebezpečie, nastáva obmedzovanie po všetkých stránkach. Človek žije s pocitom, akoby sa niečo ohrozujúce malo stať, ale pritom netuší, čo by to mohlo byť. Je v permanentnom stave pripravenosti na nebezpečie, na čo je naviazaná stresová reakcia.

Píšem o tom aj preto, lebo neraz sa ľudia hanbia priznať, že úzkosť ochromuje ich vôľu, rozlišovanie reálneho a iluzórneho, zatieňuje úsudok, vplýva na nálady a rozhodovanie… Človek sa snaží úzkosti rôzne potláčať. Je to vyčerpávajúce a frustrujúce. Oni sa totiž vracajú a zvyknú naberať na intenzite a prechádzať až do atakov. Nie je vôbec jednoduché, pestovať si také vlastnosti vedomia, ktoré sa dokážu úzkostiam postaviť, urobiť z nich objekt pozorovania a pochopiť, prečo sa dejú a odkiaľ prichádzajú.

Človek na to niekedy sám nestačí. Nie preto, že by to nedokázal, ale preto, že sám sebe nedokáže poskytnúť odstup a nadhľad, aby vnímal svoje prežívanie ako nezaujatý pozorovateľ. Pomáha  zveriť sa s tým niekomu, komu dôverujeme alebo odborníkovi z pomáhajúcej profesie. Nechať sa sprevádzať niekým emočne nezainteresovaným ponúka veľa možností, ako si prísť na možnosti riešenia a pomôcť samým sebe. A hlavne, ukončiť týranie seba vlastnou bezmocnosťou a obviňovaním sa z neschopnosti. 

Napoleon Hill by vás podporil aj týmto, pre neho charakteristickým vyhlásením:Život, si porazený, pokiaľ ide o mňa, pretože nemáš nič, čo by ma mohlo odlákať od smiechu a si bezmocný v tvojej snahe podmaniť si ma strachom. Na život plný smiechu preto teraz dvíham pohár radosti!”

IMG_4470

 

 

 

Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie. Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať.

0 komentárov

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*