Ako sa voziť na kolotoči emócií

Ako sa voziť na kolotoči emócií
8. septembra 2018 Janette Šimková

Je to normálne? Ako sa môžem chvíľu cítiť dobre a potom vzápätí mi je nanič? Takto sa mi to strieda celý deň a môžem z toho zošalieť… Vypočula som si podobné zúfanie nespočetne krát. Čo si počať so svojimi emóciami, ktoré sa počas dňa správajú ako príliv a odliv, a striedajú sa v tom dosť rýchlo? Ako na ne, keď ich špecialitou je, že stúpajú a klesajú? Pocity milujú kolotoč – vynesú nás na vrchol, a potom hodia dolu.

Akurát, keď máme toho húpania plné zuby, hodil by sa vypínač. Je ukrytý v tom, že rozoznáme spúšťač, ktorý emóciu vynesie na vrchol. Keď o to nestojíme, potrebujeme zaregistrovať akt, kedy sa začnú extrémne emócie pohupovať, a vtedy získať odstup. Ten potrebujeme, aby sme do schémy „podnet – reakcia – hore – dolu”, zasunuli kontrolu.

Budhisti to majú vymyslené už 2500 rokov a je to prosté – spínač je vo všímavosti. Tréning všímavosti dokáže pozdvihnúť uvedomenie si prítomnosti: človek sleduje svoje myšlienky a emócie bez toho, aby ich posudzoval. Tým ich nevysadí na kolotoč a má skoro vyhraté.

Postup je nasledovný:

  1. Pozorovanie, všímanie si emocionálnej reakcie, akoby sme ju vnímali z pozície tretej osoby.
  2. Pomenovanie emócie, ak to pomôže (zvyčajne áno, lebo emócia je označkovaná a dostane nálepku, čo funguje na odstup od nej).
  3. Na emóciu sa nazeráme nie z pohľadu toho, či je správna alebo nesprávna, ale uznáme, že máme legitímne právo cítiť ju.
  4. Je dôležité uznať, že to, čo cítime, nie je naša jediná možnosť. Tým si vytvoríme alternatívnu reakciu. Napríklad vás poriadne štve státie v dopravnej zápche, stúpne vám tlak, rozčuľujete sa, cítite zlosť.

Prevziať kontrolu nad situáciou

Znamená to pre nás, že ak sa nechcete presťahovať alebo zmeniť prácu, môžete zmeniť svoje reakcie na to, čo sa zmeniť nedá. Ako teda využiť ten čas, ktorý musíte v aute stráviť? A v tom sú možnosti, ktoré si potrebujete vymyslieť – od počúvania audiokníh, podkastov, učením sa jazyka, spievaním… Ja napríklad rečním a pripravujem sa na prednášanie. A potom sa bavím, keď sa niekto čuduje, prečo tak za volantom gestikulujem.

Ešte mi skvelo funguje jedna vec. Myslím na to, čo odporúča Brené Brown: „Aby nastalo spojenie, musíme sami sebe umožniť byť videný – skutočne videný.“ A ja sa dobre vidím práve v tom uzavretom priestore, kde musím zotrvať, aby som sa dostala, kam chcem. A zrazu to nie je celkom musenie, ale priestor, že mám čas na seba… Ktorý mi niekto odtrúbi, ak si rýchlo nevšimnem zelenú… Ale na ďalšej križovatke získam ďalší čas… Takto hrám hru, koľko „videní seba“ stihnem, než dorazím na miesto. Niekedy mi fakt zápcha nevadí, lebo počet videní krásne narastie do obrazu, ktorý si potom odkladám a pracujem s ním ďalej…

Na premárnený čas vieme pozerať z rôznych uhlov, závisí to od nášho prístupu… Obdobne to funguje aj pri iných veciach – vieme si vybrať, či sa dáme vláčiť emóciou dolu-hore, alebo si vyberieme, že pri niečom zmysluplnom zotrváme…

kolot

 

Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie. Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať.

0 komentárov

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*