Vnímam, aké je pre nás ťažké vzdávať sa očakávaní zameraných na druhých. A práve tieto očakávania sa nám postarajú o frustráciu, hnev, sklamanie… Keď nás niekto naštve, deje sa to preto, lebo sme očakávali, že bude lepší, ústretovejší, pozornejší, empatickejší… že sa proste bude správať inak. Najlepšie tak, aby to bolo pre nás prijateľné, potešiteľné, akceptovateľné…
Ten druhý však nemá dôvod správať sa podľa našich očakávaní. Je tým, kým je a naše prianie, aby bol niekým iným je naša vec, nie jeho. Z tohto nám chodí rozčarovanie a podráždenie. Vzdorujeme tomu a trváme na svojom. Sme vtedy ako dieťa nárokujúce si lízanku neváhajúc sa hodiť pri pokladni o zem, nech je z toho poriadny efekt.
Na bezvýhradné prijímanie človeka potrebujeme „nehodnotiaci tréning“. Ten nám umožní vychádzať iba z toho, aký niekto je, a nehľadať v ňom niečo iné. Pre myseľ to znamená, že si nemá priať, nech sú ľudia iní. Má prijať a vyrovnať sa s tým, že sú takí, akí sú. Skutočnosť, že „to“ má niekto inak ako my, neznamená, že to má „zle“.
Mne vtedy pomáha zhlboka sa nadýchnuť a povedať si: „Toto je spôsob, akým svet okolo mňa práve teraz funguje a ako taký je dokonalý, netreba ho vylepšovať.“ Potom sa zastavím v iniciatíve ísť ľudí „naprávať“ a radšej im vyjadrím, že ich beriem takých, akí sú. Aj keď tomu grobianovi z rána som mala chuť vyjadriť všetkým možným, čo si o jeho bezohľadnosti myslím. Nič by to však nezmenilo.
