Mám na pamäti časy, keď môj život pripomínal plavbu po mori v deravej loďke, ktorá sa pomaly plní vodou. Robila som všetko možné, len aby sa nepotopila. Lenže zatiaľ čo som prácne utesňovala diery a vylievala vodu, loď bez môjho kormidlovania plávala bohviekam. Nejaký čas mi trvalo, než som si uvedomila, že keď sa budem zaoberať iba upchávaním dier, aby som sa udržala na hladine, nezostane mi dosť energie na vytvorenie nejakého hlbšieho a trvalejšieho zámeru. Boli momenty, keď som si želala, nech sa radšej potopím a rýchlejšie prídem na to, čo je dôležitejšie než upchávanie dier. Na druhej strane som chcela veriť ilúzii, že jedného dňa, keď budem mať viac času, peňazí a múdrosti a vôbec všetkého, zistím, ako to skutočne je. Lenže môj vnútorný hlas sa odmietal dať odbiť prísľubom, že raz… Trval na tom, aby som čím skôr prišla na to, čo je to iné, čo mám so svojím životom urobiť.
Preťatie nemohúcnosti
Potom nastal okamih – teda nie jeden, skôr to bol proces zhromažďovania, než som sa rozhodla. Rázne, teda tak, ako to čo najodhodlanejšie šlo, som si povedala, že už žiadne upchávanie a látanie, potrebujem odpovede na otázky: „Prečo? Na čo som tu? Čo s tým všetkým?“ Teraz už viem, že to bolo možné aj preto, lebo som sa pod ťarchou nespokojnosti, ktorá ma tlačila ku dnu, zastavila. Obzerala som sa, kam vlastne idem. Keď som si chcela skontrolovať smer, nemala som veľmi podľa čoho. Žila som v medziach svojho bezpečnostného pásma a neposkytla si príležitosť na rast. Neučila som sa nové veci, necítila sa slobodná, hravá, spontánna a vôbec netušila, ako sa mám tešiť z naplneného života.
Čo vám zabudnú povedať
Každá zmena musí začať zvnútra, a to je to čaro, ktoré nám spočiatku chýba. To, že sa hneváme alebo sme nespokojní, nemá na svedomí spoločenská situácia, šéf, partner, rodičia… Môžem vám s určitosťou povedať, že pokým som sa neprestala sťažovať všetkým okolo mňa, nepohla som sa z miesta. Nič sa nezmenilo, než som neprevzala za svoj život zodpovednosť. Chcelo to od mňa zbaviť sa početných obmedzujúcich klapiek myslenia (ako napríklad: Môžem si dovoliť začať v tridsiatke od začiatku, veď by som už niekde mala byť!). Keď som si trúfla skúmať možnosti, ako si rozšíriť obzor a napínať svoj potenciál, aby som sa dostala o trochu vyššie, ďalej, hlbšie…, uvidela som ďalšie kroky, ktoré mi pomohli kráčať ďalej, hoci sa mi niekedy nechcelo.
Skutočne patrí život tým, ktorí veria v krásu svojich snov?
Opakovane som dostávala od svojich sprevádzateľov a učiteľov radu: „Musíš si vedieť predstaviť, čo je to, čo chceš.“ Znelo to ako jednoduché odporúčanie. Snažila som sa a premýšľala, ako to urobiť čo najlepšie. Spočiatku mi to nešlo – racionálne cenzurovanie mojich vzletných vízií sa bilo s tým, čo presadzovalo srdce. Napokon sa dohodli a ja som začala veriť tomu, čo sa o vízii hovorí – že umožňuje našu rozptýlenú energiu zamerať na jeden bod, a tým dosiahnuť silu lasera. Túžila som po tom, aby ma moja vízia povzbudzovala aj vo chvíľach, keď som nevedela kadiaľ kam. Stalo sa to, čo sa odohrá, keď je naše odhodlanie intenzívne – vytrvala som a dočkala som sa. Na konci septembra mám výročie, ktoré si považujem ako narodeniny. Na konci septembra je to už plných 7 rokov, čo sa venujem pomáhajúcej profesii a slúžim ľuďom. Som za to vďačná – vnieslo mi to do života vytúžené uspokojenie, pokoj a súlad. A hoci to teraz popisujem ako úchvatnú cestu, lebo toto je oslavný článok na moju vytúženú prácu, nešlo to ako po masle. Ale o tom nabudúce, ako som sa aj vzdať chcela.
Dá sa spoľahnúť na to, že pri hľadaní príde niečo lepšie než to, čo máte?
Môžeme mať všetko poznanie vesmíru, no alfou a omegou je prax, teda uplatnenie teoretického poznania v reálnom živote. Nadobudnuté poznanie potrebujeme krok za krokom presadzovať v realite – tak často a tak dlho, ako treba. Veľkým povzbudením je skutočnosť, že keď človekom lomcuje narastajúca nespokojnosť, dá sa s ňou zručne naložiť: venovať jej pozornosť, vziať ju so sebou niekam na výpravu, zhovárať sa s ňou partnersky a rešpektovať ju ako učiteľa. A popri tom sa zbaviť ilúzií, ktorými klameme samých seba. Dospieť k vyrovnanosti je tiež o nadobúdaní trpezlivosti a dopriavaní si sebaskúmania, sebapoznávania a hľadania. Napríklad našej túžby, ktorá z nás robí reálnych ľudí, bez návykových masiek. O tom tiež v ďalšom blogu.
Moja inšpirácia
Nelson Mandela, napriek tomu, že bol dlhé roky väznený, vo svojej autobiografii napísal: „Som v podstate optimista. Či ide o dielo prírody, či výchovy, to netuším. K optimizmu patrí to, že človek nespúšťa oči zo slnka a jeho nohy neprestávajú kráčať vpred. Zažil som veľa temných chvíľ, keď bola moja viera v ľudskosť podrobená ťažkej skúške, nikdy som si však nezačal, ani som nemohol začať zúfať. To by znamenalo porážku a smrť.“
S vďakou za to, že ste :-) A s vďačnosťou za to, že zažívam radosť v tom, čo robím :-)
