Prešli ste rok 2018? Pokračujte smelo ďalej, čaká vás rok 2019, ktorý…

Prešli ste rok 2018? Pokračujte smelo ďalej, čaká vás rok 2019, ktorý…
30. decembra 2018 Janette Šimková

 

Dosaďte si, čo sa vám hodí. Aký chcete, aby bol? Aký v ňom chcete byť vy? Čo chcete, aby neprešlo do ďalšieho roka? A čo naopak, sa má zopakovať? Doplňte si čokoľvek – mám k tomu len jedinú pripomienku: Vyberte si, prosím, iba to, na čo máte dosah vy sami. Ušetríte si tým veľa frustrácie a sklamaní.

 Ja som mala tento rok ozvláštnený významnými číslovkami – pobývam si tu 44 rokov a 10 rokov mám vlastnú koučovaciu prax. Príde mi to aj veľa aj málo. Veľa preto, že som dokázala ustáť turbulencie a vytvorila si živobytie najlepšie možné pre mňa. Málo preto, že som ešte neurobila dieru do sveta J. Ale dôležitejšie pre mňa je, keď sa môžem s každým človekom rozlúčiť tak, aby si cítil lepšie, než kým sa so mnou stretol. Okúsiť hlboké porozumenie a pocit spolupatričnosti sú tie najlepšie „medicíny“, ktoré viem ponúknuť. Vzhliadam s úprimným obdivom ku každému, kto túži urobiť nejakú zmenu. Je mi cťou a potešením, keď môžem byť spolucestujúcou a krátkym úsekom cesty sprevádzať hľadajúceho. Som za to vďačná a šťastná.

Rada o tom všetkom píšem. Je to pre mňa zmysluplná vášeň, ktorá mi je zároveň hnacou silou.

Poobhliadla som sa po svojom blogu, kde mám 250 príspevkov a vybrala som z tohtoročných zamyslení myšlienky, o ktoré sa chcem s vami opätovne podeliť. A zároveň vám popriať do nového roka zo všetkého, čo dá vášmu smerovaniu zmysel, prinesie radosť a hrdosť, postará sa o šťastie a spokojnosť, naplní vás harmóniu a chuťou meniť to, čo vám nevyhovuje.

Každý je dokonalý práve v tom, aký naozaj je. Byť sám sebou je dokonalosť sama. Už si ju len dovoliť, schváliť a žiť ňou v súznení a porozumení. Sloboda meniť sa je spätá s nedokonalosťami života, ktoré z neho nemožno nikdy odstrániť!

Vzor, do ktorého sa „vypletáme“, ovplyvňuje naše vnímanie. Pozeráme na svet cez to, čo v sebe nosíme. Niekedy si pripadáme akísi „deraví“ a niečo nám do výpletu chýba. Bez toho, aby sme to hľadali, to neobjavíme. Zaručený spôsob je vždy v oddaní sa činorodosti a vytváraní si vlastných vzoriek. Tie sa dajú rozpletať a meniť. Pri tých prebratých vzoroch z katalógov nie je flexibilita ani variabilita, sú dané. Originál sa vždy väčšmi cení. Preto smelo do tvorenia, nič nemôžete pokaziť, iba si vyskúšať, aké to je, keď o veciach rozhodujete slobodne vy sami.

Všetci máme svoje slabosti a keď ich prijímame, prestávajú mať nad nami moc. Ochotnejšie potom stojíme sami pri sebe a máme jasno v tom, čo je to, čo skutočne chceme a prečo to chceme. A tiež, načo nám to bude. Ego pri tom rado spolupracuje, akurát ho treba zamestnať činnosťami, ktoré zvyšujú jeho schopnosť dávať a prijímať lásku. A pomáhať ostatným a nechať ostatných pomáhať nám. Kľúčovým prvkom zdravého ega je vedomé rozhodnutie konať dobro.Tak sa môžeme spoľahnúť, že rozvíjame vyvážené ego a stávame sa ideálnym partnerom sami pre seba, a tým aj pre druhých.

Stalo sa  vám, že vás chcel niekto zachrániť pred vami samými? Rozhodne to nie je možné, ani potrebné.Pred sebou sa nepotrebujeme chrániť, sebe potrebujeme rozumieť. Tomu, čo prežívame, čo to s nami robí, prečo sa to deje a čo nám to chce povedať. Keď sa nám to darí, ľahšie sa nám otvára a zatvára naše vnútorné psychické okno. Má svoj dobre vyvinutý vnútorný poplašný systém a akonáhle by ho chcel ovládať niekto iný, spustí alarm.

Keď nič nerobíme, nič sa nedeje. Zmyslom však je niečo robiť, aby sa niečo dialo a my sme mali pocit živosti. Pasivita nás zostrelizuje a ako kompót čakáme zavretí na otvorenie. Len v náleve už nič živé nie je…

Keď sa chcete niekam dostať, nestačí si iba zaobstarať mapu. Rovnako, ako v živote nestačí iba vedieť, čo máme robiť. Je pravdepodobné, že vždy bude nejaká časť cesty v rekonštrukcii a značenie bude zmätočné. Do toho sa pripletú zátarasy v podobe obranných mechanizmov ega, ktoré budú prekážať a zavadzať. A keďže neexistuje iba jeden spôsob a jedna cesta, nejaké to blúdenie je nevyhnutné.Človek, nech má akokoľvek rád istoty a poriadne zaznačené mapy, sa musí neraz vydať aj do neznáma…

Nepotrebujete sa meniť kvôli tomu, aby ste zapadli do nejakých metrík určených aktuálnymi trendmi. Ani získať niečo, čo z vás urobí lepšieho človeka. Ani nič špeciálne urobiť či dokázať. Potrebujete sa meniť kvôli sebe a pocitu zo seba. Nájsť dôvody, vďaka ktorým sa vaša sebaláska začne rozvíjať, aby ste mohli cítiť spokojnosť. To je hlavný dôvod vášho snaženia, než príde na vyplnenie želaní. Nadobudnúť dostatok sebalásky spočíva v počúvaní samých seba, aby ste si verili.

Už ste si dnes uvedomili, čo je na živote krásne? Dopriali ste si niečo, čo vám robí dobre? A pomysleli ste si na to, čo je pre vás dôležité? Kladiem vám tieto otázky preto, lebo keď sa nad nimi zamyslíte, sústredíte sa sami na seba, a nie na problémy, ktorým musíte čeliť. Preto je často zásadná otázka, ktorú si máme položiť, nasledovná: Čo je pre mňa dôležitejšie – ja sám alebo „ten problém“? Pokým sa postaráme o svoje Ja, je väčšia pravdepodobnosť, že sa nám podarí vyriešiť aj „ten problém“.

Zmysluplný život je život prepojený s niečím väčším než sme my. Objavujeme to postupne, tak ako zrejeme a zbierame skúsenosti. Len tak vieme uplatniť svoje silné stránky na podporu dobra v službe niečomu, čo nás presahuje. Bez starostlivosti o seba, svoju dušu a srdce sa nevieme deliť o to, čo je v nás pripravené na odovzdávanie. Každý z nás má svoj úžasný stred, od ktorého sa svet odráža jedinečným spôsobom. Významom prázdnoty môže byť výzva k tomu, aby sme do svojho stredu pustili svetlo…

 To, čo je vo vzťahu a v komunikácii nevyhnutné je, že človek nemôže byť ostrovom sám pre seba. Teda môže, akurát mu tam bude ťažko. Sebectvo totiž nie je to isté čo sebaláska. Sebectvo je istý druh chtivosti, ktorá je voči iným zahlcujúca, nepríjemná a bezohľadná. Najsmutnejšie na tom nie je to, že sebec nedokáže milovať druhých – on nedokáže milovať ani sám seba. Preto pri človeku, ktorý je zahľadený iba do seba nevzťahujte na vinu seba. To, že niekto vyžaduje, aby ste žili tak, ako sa to páči jemu nie je vaša starosť, je to jeho problém.

Základom dobrých vzťahov s ľuďmi, blízkymi i vzdialenými, je náš vzťah k sebe samým. Je takmer nemožné robiť radosť iným, keď ju sami nezažívame, aj keby to bola rovno naša najvyššia priorita. Ja to pripisujem tomu, že keď sme v nerovnováhe, máme čo robiť, aby sme ustáli všetky povinnosti a úlohy. Vtedy idú maličkosti bokom. Obetujeme drobné radosti, ktoré by nás potešili, lebo na ne nemáme ani kapacity, ani pomyslenie. Uprednostníme niečo iné alebo niekoho iného.

Na bezvýhradné prijímanie človeka potrebujeme „nehodnotiaci tréning“. Ten nám umožní vychádzať iba z toho, aký niekto je, a nehľadať v ňom niečo iné. Pre myseľ to znamená, že si nemá priať, nech sú ľudia iní. Má prijať a vyrovnať sa s tým, že sú takí, akí sú. Skutočnosť, že „to“ má niekto inak ako my, neznamená, že to má „zle“. Mne vtedy pomáha zhlboka sa nadýchnuť a povedať si: „Toto je spôsob, akým svet okolo mňa práve teraz funguje a ako taký je dokonalý, netreba ho vylepšovať.“

Keď žijeme v predstave, že ľudia sú vo svojej podstate dobrí a zaujímaví, v každom človeku, ktorého stretneme, nájdeme dobré a zaujímavé stránky. Oplatí sa na ľudí prenášať pozitívne vlastnosti a nechať ich, aby podľa nich žili. Uvidíte, koľko múdrych, starostlivých, zaujímavých a nápomocných ľudí budete mať okolo seba.

Môžete ľuďom okolo seba hovoriť: „Mám ťa rada, vážim si ťa, rešpektujem ťa…, ale mám rada aj seba a toto teraz potrebujem pre seba urobiť.“ Je to oslobodzujúce, keď dáte človeku vedieť, že neodmietate jeho, ale tú situáciu, ktorá sa vám práve nehodí, nech máte akýkoľvek dôvod.

Veľa z toho, čo vo vzťahoch podnikáme, je nebezpečné. Je to obdobné, ako keby loď kotvila iba v prístave, lebo tam je v bezpečí. Akurát, to nie je ten dôvod, prečo bola postavená. Rovnako tak samých seba nevieme držať za každých okolností v bezpečí – možno chvíľu klamaním. Najlepšou ochranou je robiť neustále niečo, na čom skutočne záleží. Z toho býva poriadne veľa bezpečia…

Potláčame svoju prirodzenosť, aby sme obišli rytmy prírody. Zdanlivo neobmedzené možnosti nás vháňajú do divnej pohodlnosti. Ba čo viac, v mnohých oblastiach života sa dokážeme vzdať zodpovednosti za seba samých a tvrdiť, že nemáme na výber. Áno, niekedy nemáme, ale skôr preto, že sa bojíme slobodne rozhodnúť. Alebo preto, že neuznáme samých seba za zvrchovanú autoritu. Alebo sa radšej poddáme davovej komformite, než by sme zostali osamotení v presvedčení, že zdravý rozum môže byť viac, než módne trendy….

Pri všetkom tom terore príležitostí zabúdame na to, že cesta k uspokojeniu vlastných potrieb vedie cez to, že si ich dovolíme naplniť. Aj tým, že si doprajeme všetko to, z čoho máme pozitívnu energiu. Dá sa to iba tak, že denne investujeme časť energie na stíšenie sa a prepojenie so sebou a s blízkymi. Stephen Levine má na to dobrú otázku: “Ak by ste mali len hodinu života a mohli zatelefonovať len jednej osobe – komu by ste zavolali? Čo by ste povedali? A na čo ešte čakáte?”

Starosti nepredstavujú niečo, čo na nás naložia ostatní. Starosť je niečo, čo si vytvárame deň za dňom. Práve s emočným zafarbením a vylepšením. Deje sa to pozvoľne a nebadane. Len nad vecami, ľuďmi, udalosťami, okolnosťami… premýšľame. To značí, že im pripisujeme význam, za ktorým je pocit, a tak ich vlastne vyživujeme, lebo im venujeme veľa pozornosti.

Stres nám okrem iného dáva vedieť, že duša nestíha doháňať telo. Rútime sa totiž takou veľkou rýchlosťou, že zo seba strácame „kúsky“ a nestíhame ich pozbierať, lebo nepribrzďujeme. A neraz to nie je iba o tom, že nemáme čas, ale chýba nám energia. Dovoľte si myslieť aj na seba a dať sa na prvé miesto. Len tak načerpáte z vlastných zdrojov a budete mať viac pozitívneho potenciálu pre ľudí, na ktorých vám záleží.

 Keď duša nemá pokoj a necíti radosť, sme slabí. Je to pochopiteľné, duša je nositeľ mravného a duchovného života a priesečník citu, vedomia a etiky ako bytostne individuálnych schopností. Keď vnímam svet okolo seba, mávam pocit, že potreby duše bývajú prudko ignorované – samotnými majiteľmi, aj spoločnosťou. Ľudia sa často ponáhľajú, aby rýchlo odstránili niečo, čo im spôsobuje bolesť, ale liečbu duše odďaľujú. Tak sa stáva duša našim priateľom i nepriateľom zároveň, lebo je svedkom všetkého, čo robíme – dobrého aj zlého. Jej hĺbka sa nedá odmerať podľa toho, čo je na povrchu…

Jedno na emócie spoľahlivo platí – treba ich prijímať ich také, aké sú, priznať si ich a nakoniec ich nechať uplynúť. Pocity sú ako vlny. A pohyb vĺn je upokojujúci. Pocit prichádza a my ho prijímame: „Jasné, že ma to naštvalo a ranilo.“ Necháme ho pôsobiť: „Som smutná a mám na to právo.“ A nakoniec ho necháme voľne uplynúť: „Bola som smutná, ale už je to preč.“

_DSC1310-1

Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie. Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať.

0 komentárov

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*