Zvyknem sa klientov pýtať, čo všetko majú v diári poznačené. Nie kvôli zvedavosti, ale kvôli tomu, či sa tam vyskytuje aj niečo iné, ako pracovné projekty, povinnosti, krúžky a tréningy detí a návštevy lekárov. Keď zisťujem, že v diári nemajú vyhradený žiadny čas pre seba, skúmam, či ho evidujú niekde inde. Často sa však „ich čas pre seba“ nekoná. Nie je naň čas. A tak sa zo života vytráca niečo nesmierne dôležité – niečo, čo súvisí s tým, o čo vlastne v živote skutočne ide.
Všetka tá posadnutosť produktivitou a výkonnosťou je novodobé prekliatie. Vieme, že dobrý život nie je život bez námahy. Lenže tú námahu neraz vkladáme do vecí, z ktorých sa potom nedajú vytvárať veci, ktoré sú v živote podstatné. Väčšina cenných vecí je totiž v pocitoch, nie v prchavých odmenách. Tie nám iba skresľujú zmysel života.
Naše deti nebudú šikovnejšie, ani náš život nebude šťastnejší, ak… zarobíme v nadvýkone o dve stovky viac, ale na úkor zdravia alebo času. Oveľa viac spokojnosti prináša do domu zdravie a pohoda všetkých spolunažívajúcich.
Pri všetkom tom terore príležitostí zabúdame na to, že cesta k uspokojeniu vlastných potrieb vedie cez to, že si ich dovolíme naplniť. Aj tým, že si doprajeme všetko to, z čoho máme pozitívnu energiu. Dá sa to iba tak, že denne investujeme časť energie na stíšenie sa a prepojenie so sebou a s blízkymi. Stephen Levine má na to dobrú otázku: „Ak by ste mali len hodinu života a mohli zatelefonovať len jednej osobe – komu by ste zavolali? Čo by ste povedali? A na čo ešte čakáte?“
