Niekedy privádzam ľudí do rozpakov tým, že ich “prichytím” pri tom, ako sú si sami príčinou pocitov, ktoré im berú radosť zo života. Je to zahanbujúce priznať si, že na seba pozeráme ako na svojho najväčšieho nepriateľa. Takáto úprimnosť nám však pomáha v tom, aby sme si uvedomili, ako veľmi nám ubližuje naše vlastné vnímanie.
Na druhej strane je to oslobodzujúce, lebo všetko záleží od našej predstavy, a tá je v našej moci. Ak chceme, môžeme sa predstavy zbaviť. Tak, ako sme strojcami svojho trápenia, môžeme byť aj autormi svojej radosti. Nie je to síce jednorazová mentálna práca, ale keď raz zmeníme postoj k sebe, pamätáme si ten efekt už navždy. Postupným bezvýhradným prijatím seba vieme eliminovať škody, ktoré napáchame kritickým postojom na vlastnej sebaistote. Pocit vlastnej hodnoty je z veľkej časti naučený. Nikdy nie je neskoro, aby sa človek v akejkoľvek životnej etape učil sám o sebe zmýšľať lepšie a pozitívnejšie.
Keď som sa ja učila pestovať pozitívny vzťah k sebe, pomáhala mi myšlienka: Jediný spôsob, ako odpovedať nepriateľovi, je nebyť ako on. Takže tej časti svojho ja, ktorá ma bojkotovala a hovorila mi, že nie som „dosť…“ som pokojne odpovedala: „Síce ešte veľa vecí neviem, ale už je dosť toho, čo viem.“ A pripomínala som si všetko, čo mohlo byť zdrojom mojej vlastnej podpory. To, čo ma sabotovalo som odkladala na kopu, ktorá mala počkať na vyriešenie, keď sa popasujem s dôležitejšími vecami. A vždy, keď som sa cítila zahanbená, priznala som si to. Sľúbila som si, že si nebudem robiť zle vytváraním konfliktu samej so sebou tým, že sa súdim, odmietam alebo obviňujem. Zaumienila som si, že sa budem prijímať taká, aká som. Pomohol mi k tomu postoj, kedy som sa učila byť láskavá sama k sebe. Náramne mi to zjednodušilo život.
