Keď sa vyhýbame zmene, je to vlastne odkaz, že zmenu potrebujeme. Sme však majstri v tom, ako dokážeme svoju nespokojnosť obhájiť a považovať ju ešte za znesiteľnú. Odohrá sa však niečo pozoruhodné – začnú nám do cesty chodiť prekážky, prihlási sa nepohodlie (fyzické, emočné, mentálne…) alebo sa odniekiaľ vynorí odpor k našej súčasnej práci či našim životným okolnostiam. Ich úlohou je priviesť nás k uvedomeniu, že dozrel čas nejaké zmeny urobiť. Na celom tom procese býva najzložitejšie opúšťať staré záležitosti, aby sme dali šancu novým.
Čím viac energie vložíme do niečoho, čo nemáme radi, tým väčšmi nás to zväzuje. Tá pripútanosť nás nepustí opustiť niečo, s čím sme nejakým spôsobom zviazaní. Skúšame to cez nenávisť, aby sme sa odpútali, ale práve ona nás znova a znova priťahuje aj k niečomu, čo nám nerobí dobre.
Oplatí sa preto nechať veci, ktoré už nepotrebujete, ktoré splnili svoj účel, sú zastarané alebo nefunkčné voľne odchádzať. Lenže „púšťanie“ nie je také jednouché. Tam, kde máme citové puto (a vôbec nemusí byť pozitívne), strácame odstup a nadhľad. Sme zaangažovaní a považujeme sa zodpovední za to, aké to je. A neraz neveríme, že to môže lepšie. Tak otáľame a strácame chuť meniť to.
Privádza nás to potom zase na začiatok a pýtame sa samých seba: Skutočne je to zlé také zlé? Takto si naháňame vlastný chvost… Preťať tú zacyklenosť môže postoj, že najväčšie riziko je neriskovať. Ako inak by sme sa naučili, čo potrebujeme, keby sme nerobili chyby?
