Poznáte to, keď sa chcete niekam dostať, nestačí si iba zaobstarať mapu. Rovnako, ako v živote nestačí iba vedieť, čo máme robiť. Je pravdepodobné, že vždy bude nejaká časť cesty v rekonštrukcii a značenie bude zmätočné. Do toho sa pripletú zátarasy v podobe obranných mechanizmov ega, ktoré budú prekážať a zavadzať. A keďže neexistuje iba jeden spôsob a jedna cesta, nejaké to blúdenie je nevyhnutné.
Človek, nech má akokoľvek rád istoty a poriadne zaznačené mapy, sa musí neraz vydať aj do neznáma. Nevie sa spoliehať iba na mapu, dobre vie, že aktualizovať treba pravidelne, lebo sa všetko rýchlo mení.
Napadla ma k tomu aj metafora varenia. Recept na instantnú polievku si zvyčajne nepýtame, ale taký poctivý vývar je už iná vec. A pri úspechu – mám ním na mysli akékoľvek snaženie, ktoré je dotiahnuté do konca – nejde o to zaliať prášok horúcou vodou. Je to o pomalom varení a starostlivom vyberaní prísad. Grif získavame až po niekoľkých pokusoch a venovaní plnej pozornosti technológii varenia. Rýchlo zistíme, že urýchľovanie je na škodu veci. Trefne to vystihol Richard St. John, ktorý poznamenal: „Stále hľadám príklad „úspechu cez noc“ a stále mi uniká. Ak nejaký objavíte, pošlite mi fotku a ja si ho vystavím vo vitrínke spolu s rozmazanými fotkami Lochnesky, Yettiho, UFO a puberťáka, ktorý poslúchol svojich rodičov.“
Puberťáka mám doma živého a je to úžasná výzva. Aj preto, lebo si pri ňom denne uvedomujem, že aj malé a zdanlivo nepodstatné veci môžu zavážiť a nemožno okolo nich prejsť bez povšimnutia. Môžu mať vplyv na jednu zásadnú vec: Najväčšia odmena za úsilie nie je to, čo za to dostaneme, ale to, čím sa pritom staneme.
