„Áno, som z toho smutný, ale zaoberať sa nepríjemnými pocitmi ešte nikdy nikomu nič dobré neprinieslo.“ Hovorí klient, ktorý je napnutý ako pružina. Chápem ho, nemá silu uvedomovať si a skúmať vlastné pocity. Je v kríze a trpí. Je ochotný priznať, že je na konci so silami. Pýta sa ma, ako mu viem pomôcť. Zareagujem, že vychádzam z predpokladu, že potrebuje vedieť, že jeho pocity počujem a chápem, že má plné právo cítiť to, čo cíti a že to beriem so všetkou vážnosťou na vedomie. Uistím ho, že hoci sa na neho empaticky naladím, neznamená to, že sa nechám strhnúť do jeho krízy. Vysvetlím mu, že moje empatické porozumenie by mohlo mať na krízu zmierňujúci účinok, spomaliť jej tempo a čiastočne uvoľniť paralyzujúcu úzkosť a hrôzy, ktoré na emočnej úrovni prežíva. Dodám, že sa to bude diať vtedy, keď sa mi podarí získať jeho dôveru.
Čakám na jeho reakciu, aby som sa uistila, či som bola zrozumiteľná. Skloní hlavu a rozplače sa. Zahanbí sa za to. Doprajem mu čas a vyjadrím, že je to pre mňa znak dôvery, že si dovolil uvoľniť sa a byť autentickým. On sa nadýchne a povie, že už celé roky si to nedovolil.
Aj takéto mocné zážitky prežívam s ľuďmi, ktorých sprevádzam. Okúsiť hlboké porozumenie a pocit spolupatričnosti sú tie najlepšie „lieky“, ktoré viem ponúknuť. Vzhliadam s úprimným obdivom ku každému, kto je pripravený prevziať zodpovednosť za svoj život a je ochotný dôverovať neznámemu procesu — napríklad koučovaciemu. Ten umožňuje v partnerskej debate hľadať zdroje a možnosti, ktoré pomáhajú objaviť východisko.