Emócia ako vplyvný nepriateľ?

Emócia ako vplyvný nepriateľ?
29. apríla 2014 Janette Šimková

Už je všeobecne známe, že emočná inteligencia rozhoduje o šťastí jedinca v ďaleko väčšej miere, než výška IQ. Správne zvládanie a ovládanie vlastných emócií sa dá naučiť. Možno to znie zvláštne, ale je to tak, staré vzorce správania poháňané automatickými reakciami (ovplyvnené animálnou časťou mozgu s módom útok/útek) možno vo veľkej miere „prepísať“. Okrem mnohých iných výhod má porozumenie vlastným emóciám a následné vychádzanie s nimi aj ten prínos, že môžeme dosiahnuť srdečnejšie a láskyplnejšie vzťahy s druhými, a predovšetkým zlepšiť vzťah k sebe samému a naučiť sa lepšie využívať vlastné možnosti. Predpokladom je schopnosť vnímať seba samého. Keď bezpečne a rýchlo rozoznávame svoje emócie, môžeme ich konštruktívne „používať“ vo vzťahoch s druhými ľuďmi.

Na začiatku si potrebujeme uvedomiť, že reagujeme emóciami na dianie okolo seba vždy na základe toho, že udalosť najskôr zhodnotíme, zinterpretujeme, posúdime… proste preženieme cez svoje myšlienkové schémy… Keďže naše hodnotenia bývajú také rýchle, že si ich ani neuvedomujeme, myslíme si, že emócia vznikla akosi spontánne. Je to omyl – je za ňou naša osobnostná výbava, preferencie, postoje, hodnoty, filtre, skúsenosti…

Rada by som sa zmienila o dvoch častých emočných prejavoch, ktoré v praxi vnímam ako nepriateľov, neraz aj ničiteľov – je to sklon k preháňaniu a k absolútnym požiadavkám.

Každý síce verí, že jeho hodnotenia sú realistické, ale realistické vôbec nebývajú. Máme napríklad sklon k preháňaniu. Tá či ona udalosť je hrozná, strašná, katastrofálna, odporná, neznesiteľná… Tieto prehnané súdy vedú nevyhnutne k prepiatym emóciám. Kto má silné pocity zlosti, mal by skúmať, či svoju situáciu nedramatizuje. Keď objaví vo svojom hodnotení situácií a ľudí preháňanie, urobí dobre, keď doterajšie hodnotenie nahradí realistickejším. Napríklad: Čo mi hovorí XY nie je príjemné, ale nenechám sa tým vyprovokovať. Tým sa pre mňa svet nezrúti. Čoskoro po tejto udalosti ani pes neštekne. Samozrejme, nechcem tým povedať, že by sme mali klamaním zastierať skutočne nebezpečné situácie. To, na čo poukazujem je ich realistické hodnotenie, ktoré vyvoláva realistické emócie. Ľuďom, ktorí majú sklon k preháňaniu by som odporúčala, aby si v príslušných situáciách hovorili: Preč s drámou!

Kladenie absolútnych požiadaviek vedie k emocionálnym kolíziám. Spoznáme ich podľa formulácií obsahujúcich slová ako “musí”, “má”, “mal by”. Mal by konečne zmeniť názor!  Musí sa naučiť dochvíľnosti! Má predsa chápať, že takto sa ku mne správať nemôže!

Bolo by pre nás skvelé, keby náprotivok zmenil názor, ale pravdepodobne ho k tomu iba ťažko donútime. Konanie a správananie druhých nezávisí od nás. Absolútne požiadavky sú nerealistické, pretože chcú zmeniť niečo, čo zmeniť nemôžu. Môže nám teda pomôcť veta: Nie som na tomto svete preto, aby som výchovával/a dospelých ľudí! Skúsenosť mi hovorí, že je to veľmi oslobodzujúce. Pri zameraní sa na to, na čo máme dosah, si ušetríme veľa energie a vyhneme sa nedorozumeniam a manipulácii.

Slovami Naguala Miguela Ruiza: „Aby sme dosiahli slobodu, musíme zanechať svoje falošné predstavy a skreslené poňatia. Najväčšou výzvou je preniknúť strachom, ktorý obklopuje našu vieru a presvedčenia, a vyčistenie svojej mysle od jej emočných jedov – myšlienok a emócií, ktoré nás nútia cítiť sa pesimisticky, cítiť sa ako obeť, cítiť sa odsudzujúco a beznádejne – a od presvedčení, ktoré limitujú našu lásku k sebe a druhým.“

 

0 komentárov

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*