Bývam svedkom toho, keď mi ľudia rozprávajú o svojich negatívnych skúsenostiach, kedy boli samými sebou, a boli odmietnutí. To ich viedlo k tomu, že sa radšej snažili robiť všetko len pre druhých. Tiež nepochodili, nejaká časť ich samých sa voči tomu búrila, lebo si pripadala odmietnutá vo vnútri ich samých. Takýto vnútorný rozkol má na svedomí superego, ten aspekt našej psyché, ktorý od nás vyžaduje, aby sme plnili očakávania bez ohľadu na to, aké sú.
Ego má dôležitú funkciu – tvorí ochranný pancier nášho sebaobrazu. Problém tkvie v tom, že ego túži po nádherných pocitoch, tým ostatným sa vyhýba a rovno pred nimi uniká. To, že nebývame k sebe úprimní, má na svedomí práve ego, ktoré sa nechce vzdať kontroly. Ego pociťuje stratu moci zakaždým, keď vnímame všetky aspekty seba samého. Aj tie dobré, aj tie zlé. Ego radšej pracuje s našou dokonalo vytvorenou identitou. Bráni sa voči tomu, aby malo prístup k ozajstnému poznaniu toho, kým naozaj sme. To mu narúša vytvorenú fikciu a keď zavetrí konfrontáciu so skutočným vnímaním seba, začne rýchlo namietať a protestovať. Nestojí o to, aby sme odokrývali nejaké svoje skryté vrstvy. Je to preň vždy malá smrť. Preto nedáva povolenie, aby sme skúmali svoje pravé ja. Naháňa nám strach vyzvať tú osobu, o ktorej si myslíme, že ňou sme, k odhaleniu osoby, ktorou sme schopní sa stať. A tak hráme so sebou hru na to, kým sme, kým chceme byť, a kým by sme mohli byť.
Bojíme sa byť súdení. A pritom vynášame slovné súdy ľahko a rýchlo. Ja dávam prednosť využívaniu spätnej väzby. Keď sa používa správne, je to užitočný nástroj. Bojíme sa ho však rovnako, ako súdenia. Dobre vieme, že si môžeme vypočuť aj to, čoho sa bojíme najviac. Ak samých seba nejakým spôsobom klameme, snažíme sa vyhnúť tomu, aby nás ostatní odhalili. Preto radšej nezisťujeme, čo si o nás myslia.
Napriek prehnanej ochrane ega vieme ostatných „využiť“ ako zrkadlá. Ego to v konečnom dôsledku posilní a zreálni, len musí opustiť komfortnú zónu. Pravdaže, bude klásť odpor, ale s tým mu pomôžeme. Existuje cvičenie, vďaka ktorému si urobíte prieskum o tom, ako vás vnímajú tí, ktorí vás poznajú. Aby ste to zistili, povypytujete sa blízkych ľudí – partnera, detí, rodiny, priateľov a kolegov – prosto tých, ktorým dôverujete. Chcete od nich počuť tri veci, ktoré majú na vás najradšej, a tri veci, ktoré majú najmenej radi. Podmienkou je, že ľudia, ktorých sa pýtate sú uzrozumení s tým, že budú úprimní. Presvedčíte ich, že to najlepšie pre vás z tohto prieskumu bude, keď vám povedia pravdu. Toto je najlepší spôsob, ako zistiť, či sa javíte ostatným tak, ako sa javíte sami sebe. Môžem vás uistiť, že to mám na sebe aj na klientoch odskúšané a funguje to výborne. Takmer vždy sa ukáže, že ostatní ľudia na nás vidia viac pozitívnych aspektov, ako vidíme my sami na sebe. Zároveň však vidia aj veci, ktoré si neochotne priznávame. A nie je to o tom, že by sme tak boli menej „kvalitnými“ ľuďmi. Len to chce guráž postaviť sa tomu zoči voči. Byť autentickými je ľudskejšie, ako kamuflovať nejaký nedostatok. Náramne to oslobodzuje a uvoľňuje.
Všetci máme svoje slabosti a keď ich prijímame, prestávajú mať nad nami moc. Ochotnejšie potom stojíme sami pri sebe a máme jasno v tom, čo je to, čo skutočne chceme a prečo to chceme. A tiež, načo nám to bude. Ego pri tom rado spolupracuje, akurát ho treba zamestnať činnosťami, ktoré zvyšujú jeho schopnosť dávať a prijímať lásku. A pomáhať ostatným a nechať ostatných pomáhať nám. Kľúčovým prvkom zdravého ega je vedomé rozhodnutie konať dobro. Tak sa môžeme spoľahnúť, že rozvíjame vyvážené ego a stávame sa ideálnym partnerom sami pre seba, a tým aj pre druhých.
