Čo vám bude o 20 rokov vadiť?

Čo vám bude o 20 rokov vadiť?
20. augusta 2012 Janette Šimková

Ak sa rozpremýšľate nad touto otázkou, asi neprídete na veľa konkrétnych vecí.  Ale s určitosťou môžem povedať, a mám to od Marka Twaina, že vám budú oveľa viac vadiť veci, ktoré ste neurobili. Oveľa viac, než tie, ktoré ste urobili. Takže zahoďte svoju usadenosť. Odplávajte od bezpečného brehu. Chyťte dobrodružný vietor. Objavujte. Snívajte. Skúmajte. K tomu nás vyzýva spisovateľ, ktorý žil tak, aby dal každému dňu šancu, nech sa stane najkrajším dňom v jeho živote.

Viem, že je to otrepané klišé, nepremárniť ani deň, ale nielen z koučovacej praxe môžem potvrdiť, že pre každého z nás je skutočne dôležité žiť vlastný život tak, aby za niečo stál. Myslím si, že je oveľa lepšie prežiť ho s konkrétnym cieľom a naplno, než ho premárniť nudou alebo sa nechať pasívne unášať prúdom okolo.

Často dostávam ako kouč otázku, či nie je neskoro, púšťať sa do zmien, keď už je človek starý. A to vysloví takmer štyridsiatnik, rovnako ako šesťdesiatnik. Neodpovedám, kladiem otázky, aby si koučovaný prišiel na vlastnú odpoveď. Môj osobný názor je, že nezáleží na tom, aký je človek starý, podstatné je, aby kým bude žiť, objavil na sebe vždy niečo nové.

Predstavte si, že sa postavíte nahý pred zrkadlo a budete tam stáť ako dlho budete chcieť. Uvidíte obraz toho, čo je vo vašom vnútri? Sotva. Rovnako, ako neuvidíte ani emocionálne rany na svojej duši. To, čo uvidíte v zrkadle je váš fyzický obraz. Väčšina ľudí sa zameria na svoje telesné nedostatky a frustrovane bude chcieť odvrátiť zrak. Oslovilo ma, čo odporúča Bruce Barton v takejto chvíli – Hovorte si: „Tu som, ľudská bytosť len málo odlišná od všetkých, ktorí kedy žili a budú žiť. Nemám rozhodne stopercentné vybavenie. Môj zovňajšok má niekoľko značných nedostatkov a nemám žiadne evidentné schopnosti. Tieto karty mi ale boli rozdané a ja s nimi musím hrať. A budem súdený nie podľa toho, čoho dosiahnem v kontraste s ostatnými ľuďmi, ale podľa toho, čo som zo seba dokázal urobiť v porovnaní s tým, čo som dokázať mohol.“

Na zákonitosti toho, že ľudia sú takí rozdielni,  aby boli schopní vytvoriť si vlastné ja, sa môžeme spoľahnúť. Lenže takýto proces nebýva ľahký a pohodlný. Zvyknem si vypočuť, že mi koučovaní hovoria, ako nemajú pevnú vôľu. Ja si však myslím, že iba silou vôle sa nedá zvládnuť úplne všetko. Svet nie je až taký jednoduchý. Domnievam sa, že je dôležité  vnímať skôr súvislosť medzi tým, či robíme nejakú činnosť preto, lebo nám sedí.  Alebo prinajmenšom preto, lebo to nepovažujeme až za také veľké utrpenie. Pre ľudí by malo byť prirodzené robiť to, čo ich baví. Potom prestávajú robiť veci, ktoré ich nebavia. Pripúšťam, že v tom menšiu rolu zohráva aj sila vôle. Ale nech by mal človek akúkoľvek pevnú vôľu a akokoľvek by chcel zvíťaziť, ak ho niečo skutočne nebaví, nebude to robiť dlho. A aj keby to dokázal, tak by sa to odrazilo na jeho zdraví.

To, na čo upriamujem pozornosť koučovaných, keď sa rozhodnú žiť život podľa svojich predstáv je, aby vydržali. Vediem ich k tomu, aby udržali rytmus. To je podstatná vec pri dlhodobých činnostiach. Raz, keď nahodíte tempo, ostatné už pôjde samo. Teda skoro samo, problémom býva udržať zotrvačník, aby sa točil istou rýchlosťou – a dosiahnuť tento bod si vyžaduje toľko koncentrácie a snahy, koľko si len viete predstaviť. To tvrdil už Hemingway.

A pamätajte, ako povedal Guy Kawasaki: „Nezáleží na tom, aký skvelý začiatok budete mať, ale na tom, k akému koncu to dotiahnete.“

0 komentárov

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*