Vyžiarte sa, nech vás je vidno zďaleka

Vyžiarte sa, nech vás je vidno zďaleka
25. júna 2017 Janette Šimková

Stáva sa mi, že niektoré veci nechávam v zásuvke s označením: „Počkám si na pochopenie, keď sa ocitnem zoči-voči tomu.“ Osvedčilo sa mi to lepšie, ako vzdorovať s výhradou, ako je možné, že... Z hlbín srdca túžim žiť dobre a správne, no občas som si nie istá. Občas som rozpoltená. Občas mením názory. Občas to preháňam s ľudskosťou a ľuďom to spôsobuje komplikácie. Napriek tomu voči sebe prechovávam súcit a mám sa rada aj taká, veď ani od iných neočakávam, že budú dokonalí. To mi umožňuje vyjsť sama sebou omnoho jednoduchšie, ako keď som so svojimi tieňmi viedla zápalistý boj.

Nedávno mi nová klientka zložila veľkú poklonu: Keď som vás zažila na prednáške, boli ste taká ľudská. Na nič ste sa nehrali a pokojne ste priznali, keď ste nevedeli odpovedať.“ Je to pre mňa cenné, lebo vnímam, že všetci sme iba ľudia. Tá ľudskosť v nás robí tento svet lepším miestom pre život. Napriek tomu mávam pocit, že nie vždy sa tou ľudskou máme chuť chváliť a ukazovať ju. Skôr nás baví hrať sa na „dobrých Bohov“.

Vzdať sa toho, kým nie sme…

… je na počiatku snaženia o vystúpenie z rozmanitých hier tá najzložitejšia vec. Keď ju zdoláme, máme otvorenú cestu k tomu, aby sme zistili, kto naozaj sme. Dobre si pamätám, ako bol môj život zamorený ľútosťou, zmätkom, neistotou aj zahanbujúcimi zlyhaniami a prešlapmi. A hoci som si o sebe myslela veľa zlých vecí, pod povrchom som bola stále ľudská, len sa to nemalo ako ukázať. Nešlo to, lebo som si pripadala taká krehká, že konfrontácia so svojimi slabosťami by ma rozlámala na kusy. Prišla som však na jednoduchý spôsob, ako tú kliatbu prelomiť. Uvedomila som si, že keď budem naďalej samu seba klamať, smerujem rovno do mlynčeka na pomletie samej seba. Priznať si pred sebou svoje slabosti bolo ako vyzliekať sa z vlastnej kože. Tá nahota nebola taká hrozná, nekompromisná a drsná bola tá jej interpretácia. Obnažená bez masiek a plášťov som si pripadala načisto šeredná. Udial sa však nádherný paradox – keď som sa začala vyzliekať z prevlekov, zavnímala som, že mnohí okolo mňa už prevleky nepoužívajú a sú napriek tomu žiariaci a krásni. To bolo hodné skúmania a testovania. Postupne som sa naučila vnímať, že všetci sme navzájom hlboko prepojení na krehkých miestach a vďaka úprimnosti vytvárame spojenia, ktoré nás chránia. Ľudia, ktorým na nás úprimne záleží, unesú naše tajomstvá a zakceptujú naše tiene. Najskôr to však potrebujeme preukazovať voči sebe, aby nám to druhí mohli opätovať. Iba tak sa dá zákon reciprocity krásne do pohybu.

Okolnosti len odhaľujú, akí sme

Koľko by sme si ušetrili zbytočných zranení, keby sme nehrali hry s pretvárkami. Lenže zraniteľnosť je niečo, čo starostlivo skrývame za masky. Je tam v bezpečí pred tým, aby ňou niekto nemohol pohŕdať, odsudzovať ju alebo zatracovať. Máme v sebe boľavé stopy po tom, aké to je, keď sa ľudia na nás naštvú, zachovajú sa voči nám nepekne, šíria o nás klebety, nepochopia nás alebo zosmiešnia či vysmejú. Zraniteľní sme potom aj z toho, že tomu uveríme a začneme sa na seba dívať cudzími očami. Spôsobí to, že dostaneme strach. A najväčší strach nemáme z toho, že si prídeme neschopní. Timo Cruz vo filme Coach Carter to vystihol veľkolepo: “Najväčší strach máme z toho, že sme nepremožiteľní. Je to naše svetlo, nie temnota, čo nás najviac desí. Hrou pri stene svetu neposlúžite. Nie je nič osvieteného na tom, keď sa budete krčiť, aby sa ľudia okolo cítili lepšie. Boli sme stvorení, aby sme žiarili. Nie je to len v niekom z nás, je to v nás všetkých. A keď dovolíme nášmu svetlu zažiariť, nevedomky tým dávame možnosť ostatným učiniť to isté. A keď sa zbavíme vlastného strachu, zbavíme tým navždy strachu aj ostatných.”

Trápime sa, lebo sme sa naučili, ako to robiť

Keď v sebe nosíme temné predstavy o tom, kým sme, posilňujeme tento obraz tým, ako ho skrývame. Všetko to, čo sa snažíme odpratať zo svetla narastá v tme a zakrýva výhľad. Prestane z nás vyžarovať svetlo, lebo kontrolu nad všetkými obrazmi nášho ja prebral ozrutný tieň. Urobil to nenápadne, stačila séria spochybnení samého seba a zopár negatívnych skúseností a začali sme cenzurovať, čo môže a čo nemôže chodiť na svetlo. Keď je o kúsok viac toho, čo nemá byť vidieť, vytratí sa z nás iskra a zhasíname. Stáva sa z nás postupne uhlie. V konečnom dôsledku je to ale dobré. Z kúskov uhlia totiž môže časom vzniknúť diamant. Aby k tomu v prírode došlo, sú potrebné zvláštne podmienky, ale v každom kúsku uhlia je potenciál, že sa z neho môže stať drahý kameň. Aby z nás ľudí boli žiariace diamanty, netreba extra zvláštne podmienky. Moja skúsenosť – osobná aj pracovná hovorí, že keď spod vrstvy toho, kým sa obávame že sme a toho, na koho sa hráme, začíname dolovať svoje pravé JA, sme nútení začať sa ligotať. Už len tým, že prestávame zakaždým, keď si začneme o sebe myslieť pekné a dobré veci používať zhášadlo v podobe sebakritiky. Neutralizovaním zlých postojov voči sebe narastá naša ľudskosť a my môžeme ľúbiť ostatných spôsobom, akým ľúbime samých seba. To vytvorí také mega luxy, že rozsvietime každý priestor, kam vkročíme.

P.S. “Odvážiť sa znamená na chvíľu stratiť pevnú pôdu pod nohami. Neodvážiť sa znamená stratiť samého seba.” Soren Kierkegard

pre moju drahú Janette a radosť jej srdca

Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie. Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať.

0 komentárov

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*