Tichá radosť byť tou, ktorou som

Tichá radosť byť tou, ktorou som
8. marca 2018 Janette Šimková

Ľudia z nás vidia to, čo im chceme ukázať. Avšak aj to, čo im nechceme ukázať. Preto si dávame záležať na tom, do akého obrazu sa túžime vyskladať. Potrebujeme sa s tým vyhrať, aby sme boli spokojní. Chceme (seba)obraz, ktorý sa bude ľuďom páčiť taký, aký je. Bez toho, že by ho chceli premaľovávať, alebo niečom na ňom dorábať. Pravdaže, príde aj na to, že sa nebude páčiť všetkým. A možno zostane nepochopený alebo nedocenený. Môže nás to ako autorov zraňovať. A nemusí. Lebo originál je originál – nemusí nikam zapadať, ani sa na nič podobať.

Stvoriť umelecké dielo nejaký čas trvá

Rovnako, ako zrodiť samých seba. Je to naše najdôležitejšie poslanie. Je nám dané hneď pri zrodení, že sa máme stať tým, čím už sme. Len to objaviť a vyskladať. Do pôvabného a múdreho modelu, ktorý bude oplývať jedinečnými funkcionalitami. Výsledkom snaženia má byť naša autentická osobnosť. Najmajstrovskejšie dielo, aké sa nám počas života podarí.

Príbeh ako dôkaz

Mám mocný zážitok zo sprevádzania ženy, s ktorou by si to nejedna z nás rada na chvíľu vymenila. Je neprehliadnuteľná nielen krásou fyzickou (vyzerá ako antická socha bohyne), ale aj duševnou. Má v sebe veľké srdce láskyplnej bojovníčky. Keď sme sa stretli prvý raz, vôbec na seba takto nenazerala. Mala skôr nažité negatívne skúsenosti, ako svoju jedinečnosť skrývať a neprejavovať. Bola k tomu vedená v detstve a bola to stratégia, ako zostať radšej v úzadí a ušetriť si problémy. Vyrastala v dobe, ktorá odlišnosti nepriala. Už len nádherné ryšavé vlasy vzbudzovali príliš veľa pozornosti, a k tomu meno Branislava.

Jedna z našich debát sa týkala témy, ako úctivo vychádzať so sebou. Hlavne, keď si z detstva odnášame inú skúsenosť. Takú, v ktorej panovala kritika a výhrady, že sa treba neustále snažiť byť ešte lepšou, a to za každú cenu. Bez uznania a ocenenia, s poukazovaním na kvality tých ostatných.

Dostali sme sa k tomu, ako uznávať samých seba, aj keď nás to nikto neučil a čakáme to hlavne zvonka. Položila som Brani otázku, ktorá sa mi spája s tým, kde čerpať sebaúctu pre sebauznanie. Pýtala som sa jej, ako by to vyzeralo, keby sa zaľúbila do seba. Zaskočila som ju tým. Keď sme začali bližšie skúmať, čo to v každodennosti znamená, Braňa prišla so skvelou metaforou podlaží v dome. Dala mi súhlas, aby som sa s vami o to podelila.

Nie som dosť dobrá…

Toto presvedčenie o sebe prirovnala pobytu v suteréne. Prežijeme v ňom aj bez denného svetla, ale chýba nám žiara slnka, ktorá nás dobíja energiou a chuťou niečo podnikať. A tak si tam zvykáme na tie podmienky a hovoríme si, že aj umelé svetlo je lepšie ako nijaké. Ešte by sme mohli byť aj v úplnej tme niekde hlboko v temnej pivnici. Takto prežívame, tvárime sa, že sme v pohode, ale niekde v nás drieme túžba vyjsť von z podzemia a poriadne sa nadýchnuť. Keď si povieme, že nemáme čo stratiť, začneme hľadať východ zo suterénu von. Vďaka tomu, že sa začneme postupne presviedčať o tom, že sme dosť dobré. A meníme zmýšľanie o sebe. Hoci to môže byť namáhavé, žiara nás ťahá a my vieme, že keď vytrváme, vydriapeme sa von. Aj vďaka tomu, že si isté veci dovolíme robiť inak a začneme venovať pozornosť sebe a tomu, čo nám robí radosť a dáva zmysel.  Doprajeme si aj to, čo sme si odoprierali a sme voči sebe súcitné a zhovievavé. Začneme revidovať, či všetko to, čo si o sebe myslíme, sa skutočne zakladá na pravde. A zistíme, že sa klameme. Rovnako ako tým, že suterén nie je až také zlé miesto na život.

Som dosť dobrá…

Prijatie toho, že nemusíme byť dokonalé, aby sme boli skvelé, oslobodzuje a povznáša. Razom vystúpime na horné poschodie, kde máme výhľad z balkóna. Branika to prirovnala k tomu, že hoci byt ešte nie je zariadený, vieme, aké ponúka možnosti. Tešíme sa z toho, že môžeme vyzdvihnúť jeho kvality a rozmiestniť nábytok tak, aby bol útulný aj funkčný. Vymaľujeme do žiariva a presvetlíme tmavé kúty. A všetky tie doplnky a kvetiny, dekorácie a vône…. Vpečatíme mu z nášho cítenia a vnímania to najlepšie, aby to bolo krásne miesto na život. Urobíme to podľa seba a je to očarujúce. Potom pozveme hostí, aby sme im predviedli, ako sme sa zabývali. Hostia vnímajú, ako sa tam cítime úžasne, lebo je to zariadené podľa nás, a tá energia z našej radosti prejde aj na nich. Vrátia nám ju späť a zrazu zistíme, že nás ľudia inak vnímajú. A nás baví vyžarovať tú sebaistotu, že mnohé veci zvládame s ľahkosťou a menej sa trápime tými, ktoré nám nejdú dokonalo. Zameriame sa na všetko, z čoho nám prúdi radosť. To nám dodáva odvahu a z nej sa rodí vášeň robiť veci celým srdcom. Už niet cesty späť do suterénu, iba na vyššie poschodia.

Kde prísť k tomu najlepšiemu pohľadu na seba?

Nepoznám lepší spôsob ako je sebazdokonaľovanie. Je však dobré myslieť na to, že je to proces, nie udalosť. Hneď po tom, ako začneme väčšmi vnímať svoju hodnotu, potrebujeme „spojovací materiál“, aby to bolo celé krásne kompaktné. Takú tú zázračnú montážnu penu, ktorou sa na stavbe kde čo zachraňuje. Poznám zložky takéhoto „lepidla“. Sú v ňom obsiahnuté komponenty z nasledovných vecí:

Sily uniesť svoje veci a zodpovednosť za svoj život.

Odhodlania zniesť bolesti, ktoré vyvolá menenie starých vzorcov správania.

Odvahy čeliť pochybnostiam – svojim, aj tým zvonka.

Viery v nájdenie dobrého riešenia pre seba. Existuje, aj keď ho hneď nevidíme.

Dôvery získať všetko potrebné na ďalší dobrý osobný rast.

Opory pre samých seba, nech by sa dialo čokoľvek.

Vôle vydržať diskomfort ako stav, ktorý sa zmení v náš prospech.

Súcitu samých so sebou, aj s druhými za všetku tú namáhavú prácu, ktorej výsledky hneď nevidno.

Veľkorysosti k sebe, že robíme najviac, čo sa v danej chvíli dá s tým, čo máme k dispozícii.

Lásky ako najmocnejšej energie, ktorej nekonečný zdroj máme v sebe.

Zmyslu pre humor a nebratí sa pri celom tom procese sebazdokonaľovania smrteľne vážne.

Hlavy, ktorá bude ako padák, lebo je k niečomu dobrá iba vtedy, keď je otvorená.

P.S. A pamätajte: „Byť silná znamená, že sa nikdy v živote neospravedlňujete za to, že ste žena“ – vystríha nás G. Mosbacher.

IMG_1593

 

 

 

Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie. Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať.

0 komentárov

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*