Keď sa vám niekedy stalo, že ste sa nemohli hýbať, ten pocit opätovného rozpohybovania bol isto plný vďačnosti. Sme bytosť v hmotnom tele, len popri hektike, kedy sme pohltení myšlienkami a pocitmi, na to zabúdame.
Naše telo – celý ten zložitý a rafinovaný systém, nám slúži ako materiálna podpora pre naše myšlienky, pocity a správanie. Nikto nás neučí cvičiť si bdelosť mysle zameranú na telo. A tak zvyčajne telo nevníme ako základ našich zážitkov. Myseľ a telo si nepodávajú ruky a nehovoria si navzájom: „Ahoj telo / ahoj myseľ, ako sa Ti darí?“ Je to škoda.
Telesné pocity si všímame, až keď nám dajú jasne najavo, že nám je zima, teplo, sme hladní, smädní… Zmyslom bdelosti vo vzťahu k telu je zaujať uvoľnený a bdelý postoj k fyzičnu bez toho, aby sme ho nejakým spôsobom posudzovali alebo sa s ním stotožnili. Neraz postačuje uvedomiť si, že: mám takýto pocit, keď telo odpočíva…, toto cítim, keď sa hýbem, tento pocit vyvoláva, keď stojím…, toto cítim, keď beriem do rúk telefón… Myseľ sa tak musí sústrediť na situáciu odohrávajúcu sa tu a teraz, a tak prepojí telo s vedomím, aby prišla odozva, čo sa deje. Netreba pri tom hodnotiť, či mám dostatočne krásne nohy a rovné prsty na rukách – stačí fascinácia tým, že ich mám a vďaka nim môžem robiť veľa vecí…
Nech zvolíme pomalý alebo rýchly stupeň pri všetkom tom rozpohybovaní našich súčiastok, podstatné je zvýšiť bdelosť mysle vo vzťahu k telu. Ono sa vždy nejako má a zaslúži si našu bdelú pozornosť, aby sme mu pomohli mať sa lepšie. Za na našimi pohybmi je totiž vždy skryté: pomáhať, slúžiť, milovať. Preto sa nám oplatí byť „vedomý“ v pohyboch, potom je tanec s realitou ladný.
