Skrotiť falošný vnútorný hlas

Skrotiť falošný vnútorný hlas
23. januára 2018 Janette Šimková

Pristihli ste sa niekedy pri tom, že niekde vo vnútri vo vás zneje hlas, ktorý vás zastrašuje? Sekíruje? Kritizuje? Obviňuje? Odsudzuje? Asi sa vám to občas stane. Keď nepatríte k 5 % populácie, ktorá mala to šťastie, že ju vychovali „osvietení“ rodičia a pedagógovia. Tí dovoľujú deťom robiť toľko chýb, koľko len chcú a majú pre to pochopenie. Zdržia sa hodnotiacich komentárov ako by mali, čo by mali, prečo by mali a s ohľadom na koho by mali robiť. Namiesto komandovania a manipulácie povzbudzujú deti k odvahe, k neustálemu skúšaniu a zhovievavosti voči sebe.

Nechcem, aby to vyznelo ako hanenie ostatných rodičov. Urobili najlepšie, čo v danom momente vedeli s tým, čo sami dostali do vienka. My sami sa vieme postarať o to, aby sme negatívne vplyvy z detstva zneutralizovali a naučili sa vzťah k sebe rozvíjať láskyplne.

Príbeh jeden z mnohých

„Nikdy nebolo dosť dobré, čo som urobila. Počúvala som, že mám na viac, že sa mám väčšmi snažiť. Výhovorky a odvrávanie boli prísne zakázané“, rozpráva svoj príbeh Anička. S ťažkým povzdychom pokračuje: „Nikdy som od otca nepočula pochvalu alebo uznanie. Svoje poučné prednášky končil vždy s dodatkom, že chce len moje dobro a nemôže mi dovoliť, aby som si zničila život!“ Vypočujem si veľa variácií Aničkinho príbehu. Mávajú spoločné jedno: ich protagonisti sa nedokázali rodičovi zavďačiť, nech robili čo robili. Nebola to ich chyba. Tie nároky neboli na mieste. Akurát, zostali im bolačky z nedostatku bezvýhradného prijatia. Na pozadí bola vždy nejaká podmienka, ktorú bolo treba splniť, aby sa im ušlo vrúcnosti a lásky, ak vôbec.

Kde sedí žaba na prameni

Korene zlého vzťahu k sebe sú v našich príbehoch z detstva. Naučili sme sa už ako malí vnímať samých seba ako nedostatočných, neschopných, nemožných, nenormálnych… To tyranizovanie zvonka od autorít sme na seba prevzali v podobe, že sme si stvorili vlastného vnútorného kritika, recenzenta, hodnotiteľa, posudzovateľa… Niekedy miernejšieho, inokedy krvilačne nekompromisného. Rád zobral na seba úlohu toho, kto sa postará, aby sme ochotnejšie konali podľa príkazov druhých. Pritom dozerá, aby sme zadržali ten zlostný rodičovský hlas vo vnútri nás samých. A snažili sa o dokonalosť, alebo aspoň o perfektnosť.

Ako sa zbaviť prekliatia

Keď máme v sebe silného kritika, stávame sa sami pre seba zlými spoločníkmi. Je nám nepríjemné zostávať osamote, pričom vo väčšine spoločenských situácií sa budeme cítiť stratení. Háklivá situácia, ale má riešenie. Chce to zmeniť postoj. Začína sa od úlohy, kedy venujeme pozornosť svojej vnútornej reči. Čo je to, čo si sami neustále hovoríme? Aký dialóg so sebou vedieme? Ako sa napomíname? Trestáme? Obviňujeme? Píšeme si to, aby sme to mali zdokumentované z odstupu a nadhľadu. Neraz sa klienti vydesia, keď to urobia na domáce zadanie a týždeň poctivo monitorujú, čo všetko sa im prehnalo hlavou. Ani im to neprišlo také zmrzačujúce, než sa to nezobrazilo pokope. A v tom to je, neuvedomujeme si, koľko negatív, okríknutí, kritiky a výhrad sme si schopní nadeliť počas dňa, týždňa, mesiaca… Najhoršie je, že sa s tými výrokmi stotožníme. V tom je ich zákerná moc. Uveríme tomu, že to tak je.

Až keď si prejdeme cez úprimné uvedomenie si toho, čo sa v nás odohráva, vieme s tým niečo urobiť.

Nebyť si cudzí a priblížiť sa k sebe

To je ten zázračný liek. Hľadať pre seba bezvýhradné prijatie a nepodriaďovať svoj sebaobraz a sebahodnotu niečomu zvonka. Rozhodovať o tom sami, aj bez schválenia „vyššej moci“. Dovoliť si byť takí, akí sme, aj s chybami a nedostatkami. A k tomu sa učiť, ako so sebou prestať nepriateľsky komunikovať.

Keď sa pristihnete pri tom, ako si hovoríte: „Ty sa taká hlupaňa neschopná“, je to signál na opravenie sa. Predstavte si samú seba ako vlastné dieťa, z ktorého chcete vychovať sebavedomého, pozitívne mysliaceho človeka. Aký zvolíte prístup? Mohli by ste si povedať napríklad: „Moja, vyzerá to na zdolanie nejakej výzvy. Máš chuť premýšľať, ako sa do toho pustíš? Minule sa ti to krásne podarilo.“

Takýto jednoduchý zvrat v dlhodobom návyku nepôjde zo dňa na deň. Vyžaduje si veľa zameranej pozornosti na to, kde sa túlajú vaše myšlienky. A tiež energie, aby ste ich posielali smerom k vlastnej podpore, nie ku kritike. Tá obrovská zmena, ktorá takýmto opatrením nastane, je veľkým krokom správnym smerom. V psychošine sa tomu hovorí skrotenie svojho hanebného vnútorného hlasu.

IMG_7403

Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie. Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať.

0 komentárov

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*