Začína sa mesiac, ktorý má prívlastok lásky. A keďže je to najmocnejšia emócia, mali by sme ňou mať prestúpený život najväčšmi. Pre inšpiráciu vám ponúkam príbeh od Bruna Ferrera, saleziánskeho kňaza, ktorého vášňou je mocné príbehy zo života zbierať.
On bol robustný, mal silný hlas a drsné spôsoby. Ona bola krehká a veľmi nežná. Uzavreli spolu manželstvo. On si myslel, že jej nič nechýba. Ona sa zasa starala o dom a vychovávala deti. Deti vyrástli, založili si vlastné rodiny a odišli z domu.
Vo chvíli, keď už boli všetky deti zabezpečené, žena stratila svoj úsmev, chudla a stávala sa čím ďalej tým priesvitnejšou. Nejedla a potom už ani nevstávala z postele. Manžel sa o ňu bál, a tak ju odviezol do nemocnice.
Pri jej lôžku sa striedali lekári a neskôr i skúsení odborníci. Nikto nemohol prísť na to, o akú chorobu ide. Potriasali hlavami a nevedeli si rady. Posledný lekár si vzal bokom jej manžela a povedal mu: „Tak sa mi zdá, že vaša žena už nechce žiť.“
Muž si sadol bez slov na okraj lôžka svojej ženy a vzal ju za ruku. Drobnučká rúčka sa celá skryla v jeho obrovskej dlani. Potom silným hlasom rozhodne prehlásil: „Ty neumrieš!“
„Prečo?“ spýtala sa ho hlasom tichým ako ľahký závan vetríka.
„Pretože ja ťa potrebujem!“
„A prečo si mi to nepovedal skôr?“
Od tej chvíle sa jej stav začal zlepšovať. A dnes sa má výborne. Odborníci sa ešte dlho dohadovali, o akú chorobu išlo a akým lekárským zákrokom sa uzdravila.
Nikdy nečakaj na zajtrajšok, keď máš niekomu povedať, že ho máš rád. Urob to hneď. Nemysli si: „Ale veď ten, koho ľúbim, to predsa vie.“ Snáď to vie. Ale potrebuje to aj počuť. Nepozeraj sa na hodiny, zober telefón a vyriekni: „To som ja, chcem ti povedať, že ťa mám rád.“ Vezmi za ruku človeka, ktorého máš rád a povedz mu: „Potrebujem ťa! Mám ťa rád, mám ťa rád, mám ťa rád…“
