Príde on a rozpráva, ako veľmi si jeho žena pamätá jeden dávny, pre ňu ponižujúci zážitok. Vadí mu, že naň nedokáže po rokoch zabudnúť a doteraz celkom nepochopil, prečo ju tak ranil, keď to myslel dobre.
Príde ona a vyžaluje sa, ako ju trápi, že pri každej možnej príležitosti muž rozmazáva jej dávny neúspech, ale žiadny z jej početných úspechov doteraz neocenil.
Dvaja zúfalci, ktorí vedia, že sa niečo v ich vzťahu „zadrelo“. Obaja prežili „stratu tváre“, o ktorú ich pripravil ten druhý a teraz si ju opäť hľadajú. Potrebujú jeden druhého a tušia, že sa nemôžu sústreďovať na to, čo oni považujú za dobré pre toho druhého.
Potrebujú sa pochopiť, poznať svoju motiváciu, to, na čo myslia a prečo konajú tak, ako konajú. Ide im to ťažko, lebo nánosy toho nepekného prekryli to príjemné. Potrebujú sa prekopať hlbšie do svojich duší, akurát zatiaľ nemajú dobrý nástroj.
Pre mňa je to ten, ktorý som našla v múdrej knihe sondujúcej v medziľudských vzťahoch:
Šesť najdôležitejších slov: „Pripúšťam, že som sa dopustil chyby.“
Päť najdôležitejších slov: „Odviedol si poriadny kus práce.“
Štyri najdôležitejšie slová: „Aký je tvoj názor?“
Tri najdôležitejšie slová: „Budeš taký láskavý?“
Dve najdôležitejšie slová: „Ďakujem ti.“
Jedno najdôležitejšie slovo: „My.“
Najmenej dôležité slovo: „JA.“
Ešte mávam na pamäti aj slová V. F. Birkenbihlovej: „Zakaždým, keď partner zaznamená, že ho nepočúvame, že ho prerušujeme, že mu nevychádzame v ústrety – kúsok z neho zomrie“.
