Niet takého šťastia, aby si bol vždy spokojný

Niet takého šťastia, aby si bol vždy spokojný
28. februára 2018 Janette Šimková

Hovorí staroveká múdrosť. Absolútne sa s ňou stotožňujem. A keď dostávam otázku, ako sa prepracovať k pocitu vnútornej spokojnosti, mám na ňu iba veľmi širokú odpoveď. Spokojnosť je totiž komodita, ktorá sa nedá nadobudnúť raz a navždy. Naša myseľ sa správa ako rozprávkový drak, ktorému keď odtnú hlavu, narastú mu ďalšie tri. Akonáhle dosiahneme to, čo chceme, je veľmi pravdepodobné, že budeme chcieť ešte viac. Je to ľudské. Tak napreduje civilizačná špirála. Problém nastáva, keď očakávame neustály pravidelný prísun nových podnetov a vecí, ktoré sa o spokojnosť postarajú. Tým narastá naše baženie po stále nových vzruchoch, aby sme si dokazovali, že žijeme – naplno a intenzívne. Rovnako, ako šťastní ľudia v krásnych reklamách plných pozitívnych emócií vygradovaných na maximum.

V realite sme každý deň konfrontovaní so sklamaním z toho, že sa nám veci nedaria tak, ako sme si to vysnívali a ako sme očakávali. Skúsenosť mi ukazuje štyri časté prekážky, ktoré majú slušnú moc strhávať nás k tomu, aby sme sa vyhýbali plnému žitiu života.

Na premárnený pokus s novým odhodlaním

Nie vždy dostaneme šancu dať pobabrané naspäť dokopy. Je to ako s rozobratím hodinkového strojčeka, kedy kolieska a pružinky nezapadajú na svoje miesto. Získali sme však skúsenosť, ako to vo vnútri hodiniek vyzerá, aký je to zložitý a jemný mechanizmus. Vieme, že keď budeme potrebovať hodinky opraviť, tak ich radšej zveríme hodinárovi.
Všetko, čo vzniká z osobnej skúsenosti je cenné – je to najlepšia učiaca príležitosť. Keď ešte nemáme dostatočne nažité rôzne skúsenosti, myslíme si, že to, čo chceme, je rýchlo dosiahnuť vytýčený cieľ. A potom si hneď stanoviť nový a splniť ho na maximum. Najväčšie potešenie aj úžitok nám však prinesie poznanie toho, kým sa cestou k cieľu stávame. V podstate nijaké naše snaženie nevyjde nazmar, len ho možno nevyužijeme okamžite.

Na pocit viny s nastavením „tu a teraz“

Je to dotieravý a nepríjemný pocit, keď v sebe živíme výčitku, že sme mali niečo urobiť inak… Kruté na tom je, že z minulosti sa dá zobrať iba ponaučenie, nič ďalšie tam nie je. Keď v nej zostaneme žiť, sme stratení. Tie minulé myšlienky sú totiž niečo, čo už neexistuje. Lenže, berú si rovnakú energiu ako tie, ktoré sa v prítomnosti o niečo pokúšajú. Preto potrebujeme hľadať spôsob, ako na minulosť nazerať ako na niečo, čo nám pomôže vyznať sa v prítomnosti.
Nietzsche to vystihol trefne: “Akokoľvek ďaleko alebo rýchlo pobežíme, reťaz minulosti beží s nami.” Z môjho pohľadu je rozdiel, či ňou máme omotané nohy, alebo je to doplnok, ktorý nás neobmedzuje v plnom žití tu a teraz.

Na teror príležitostí vďačnosťou

Keď sa pristihnem, že sa pachtím za matériou meniaceho sa sveta, naordinujem si poriadnu dávku vďačnosti, to ma krásne uzemní. Darmo chcem hľadať spokojnosť niekde vonku okolo seba, je to len taká malá, dočasná náplasť. Trvácne a podporné je to, čo nájdem výhradne vo svojom vnútri. Tam mám vždy odpoveď na to, čo je pravým zmyslom môjho života. Nepotrebujem sa pretekať, porovnávať a hodnotiť – stačí, keď budem tvoriť v súlade so svojimi hodnotami. Tak si to pripomínam, keď ma moje pyšné ego ťahá do závisti a k ľahkým riešeniam. Sú podozrivé, aj keď sú veľmi lákavé. Platí sa za ne omnoho viac, ako pri klasickej námahe. A rýchlo pominú. Trvácne je to, čo sme si zaslúžili a podporili hodnotou, ktorú sme vytvorili.

Na rozčarovanie smiechom

Je to lacná a účinná medicína. Je dokonca exaktne preukázané, že aj keď máme zlú náladu, dokážeme si ju okamžite pozdvihnúť, ak sa donútime zasmiať. Na silu to síce nie je ono, ale mozog nerozozná či je to skutočné, alebo sa o to snažíme. Keď máme aspoň 90 sekúnd mimiku v úsmeve, vyplavia sa endorfíny. Nepoznám lepší spôsob od smiechu, ako sa rýchlo zbaviť stresu, úzkosti alebo pochybností. Keď mi je do plaču, skúšam sa najskôr zasmiať. Plakať môžem aj potom. A napokon, na úsmev potrebujeme rozpohybovať iba 17 svalov, pričom na zamračenie ich treba dať do pohybu až 43. Alebo ako hovoria Škóti – úsmev stojí menej ako elektrický prúd a dáva viac svetla.

IMG_9978

Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie. Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať.

0 komentárov

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*