Konfucius vraj hovorieval, že keď bol mladý, pokúšal sa robiť radosť a zavďačiť sa svojim rodičom. Neskôr sa snažil zapáčiť svojim kamarátom, potom potešiť svojich múdrych učiteľov. Nakoniec sa naučil robiť radosť sám sebe. Práve vtedy objavil skrytú múdrosť, ktorá tak nezmazateľne ovplyvnila čínsku kultúru.
Veľmi často počúvam od koučovaných, aké je pre nich dôležité potešiť druhých, zapáčiť sa im a zavďačiť. A hoci je toto správanie súčasťou ľudských schopností konať dobro, správať sa vľúdne a láskavo, stráca na význame, ak pri tom zabudneme sami na seba.
Základom dobrých vzťahov s ľuďmi, blízkymi i vzdialenými, je náš vnútorný súlad a vzťah k sebe samým. Je takmer nemožné robiť radosť iným, keď ju sami nezažívame, aj keby to bola rovno naša najvyššia priorita. Rovnako platí, že nik iný okrem nás samých nie je zodpovedný za to, ako sa cítime. A hoci nemôžeme, našťastie, ovládať to, ako sa správajú alebo cítia druhí, máme plnú moc nad svojimi vlastnými myšlienkami a pocitmi. Niekedy pozabudneme, že máme tiež slobodu voľby a môžeme byť tak reaktívny, ako aj proaktívny – závisí to v plnej miere od nás samých.
Timothy Gallwey vo svojej knihe The Inner Game of Stress výstižne ilustruje našu nutkavú potrebu zapáčiť sa a tendencie všetko hodnotiť a posudzovať na známom príbehu o hinduistickom bohu Shiva a jeho manželky Parvathi:
„Parvathi sa raz spýtala manžela, prečo majú ľudia sklony byť nešťastní – krajina je predsa taká krásna a ľudia sa dokážu z tejto krásy tešiť. Shiva jej povedal, nech sa s ním vydá na zem a pozrie sa sama.
V prestrojení za ľudí sledovali starších manželov, ako kráčajú z jednej dediny do druhej. Zatiaľ, čo muž išiel na oslovi, žena kráčala vedľa neho. Keď sa dostali do dediny, počuli dedinčanov hovoriť, ako sebecky a hanebne sa muž chová, keď sa vezie a jeho žena musí ísť pešo. Pred ďalšou dedinou si preto manželia miesta vymenili – žena nasadla na osla a muž pokračoval ďalej pešo. Aj tentoraz sa nevyhli kritike – dedinčania nadávali, že žena nemá žiadnu úctu k mužovi, ktorý celý život tvrdo a usilovne pracoval a mal by to byť predsa on, kto sa povezie na oslovi. A tak pred ďalšou dedinou nasadli na osla obaja. Dedinčania boli zdesení tým, že niekto môže byť tak bezcitný a bezohľadný a nechá osla niesť váhu dvoch ľudí. Pred nasledujúcou dedinou preto obaja zosadli a šli pešo vedľa osla. Dedinčanom sa ale ani tentoraz nezavďačili – mali ich za hlupákov, ktorí vedú zdravého osla a sami idú pešo!
Keď opustili manželov, Shiva sa zahľadel na Parvathi a povedal: „Tak vidíš. Ľudia sa tak veľmi chcú druhým zapáčiť a zavďačiť, a napriek tomu to nejde.“
