Deti do určitého veku hovoria všetko, čo si myslia, bez významnejšieho filtrovania. Pripravia tak rodičom nejednu zaťažkávaciu chvíľku, lebo niektoré úprimné postrehy sú za hranicami diplomacie. Tolerujeme im to a príde nám to roztomilé, ale len pokým sú malé. V neskoršom veku od nich chceme, aby do komunikácie vnášali stratégiu, selektovali obsah a upravovali formu toho, čo hovoria. Dôvod je prostý: dospelí ľudia zvyčajne nehovoria všetko, čo si myslia. Zvyčajne sa skôr snažia, aby boli v komunikácii milí. Pre mňa osobne je prínosnejšie, keď radšej zostanú sami sebou. A nemám tým na mysli, že sa nepotrebujú snažiť vylepšovať svoju komunikáciu, ale že sa zbavia neúprimnej štylizácie a manipulácie s ľuďmi.
K mojej práci patrí pomáhať ľuďom efektívnejšie, bezproblémovo, autenticky a nenásilne komunikovať. Táto zručnosť sa učí ako každá nová vec, ktorú chceme zvládnuť. Na našu škodu, v škole nás nikto neprevedie cez to, že komunikácia má svoje špecifiká a pravidlá, že je to nejaký proces. Robíme v nej toľko hriechov, za ktoré potom platíme vysokú cenu, že sa oplatí pozastaviť nad tým, či máme nejaké rezervy a možnosti, ako komunikovať lepšie, nekonfliktne, ústretovo, diplomaticky, asertívne…
Mám pre vás šikovnú pomôcku, ako si v každodennej interakcii s ľuďmi môžete postrážiť to, čo otvorenej a priateľskej komunikácii stojí v ceste. Sú to odporúčania, ako niečo nerobiť, hoci sa zvyčajne odporúča to, čo robiť treba. Keď sa však dokážete zbaviť niektorých menovaných prehreškov, posuniete sa väčšmi k tomu, aby ste si sami určovali svoje optimálne vnútorné a vonkajšie komunikačné možnosti a majstrovsky ich využívali.
Thomas Gordon pomenoval dvanásť prekážok v komunikácii, ktoré môžeme rozdeliť do troch základných oblastí:
m a n i p u l o v a n i e
1. Príkazy, nariadenia, povely – hovoriť druhému, čo má urobiť, je o presadzovaní vlastného ega.
2. Varovanie, vyhrážky, sľuby – hovoriť druhému, aké bude mať dôsledky, ak niečo spraví alebo nespraví je vzorec správania prebratý z detstva, ktorý je neefektívny
3. Napomínanie, moralizovanie, karhanie – hovoriť druhému, čo by mohol alebo mal spraviť je o našej zníženej akceptácii toho druhého.
4. Radiť, ponúkať riešenia alebo navrhovať – pokým nás o to nikto nežiada, dávať hotové odpovede je o nevyžiadaných radách – máme to my sami radi?
h o d n o t e n i e
5. „Prednášky“, poúčanie, poskytovanie logických argumentov – pokúšať sa ovplyvňovať na základe faktov, protiargumentov, logických informácií alebo vlastných názorov je nátlakové, pokým sa na nás niekto neobrátil s takouto žiadosťou.
6. Posudzovanie, kritizovanie, vyjadrovanie nesúhlasu, obviňovanie – vyslovovať negatívny názor alebo hodnotenie neužitočným spôsobom je ako bumerang – vráti sa nám to späť.
7. Odmeňovanie, vyjadrovanie súhlasu – podmieňovať žiadúce správanie odmenou, alebo súhlasom je neférové a nekorektné.
8. Nálepkovanie, zahanbovanie, vysmievanie sa – spôsobiť, že sa niekto cíti ako hlupák nám neslúži ku cti.
r o z m a z n á v a n i e
9. Interpretovanie, analyzovanie, diagnostikovanie – vysvetľovať motívy iného alebo analyzovať, prečo niečo niekto robí alebo hovorí je o tom, že sa viac staráme o iného, než o seba.
10. Opakované uist’ovanie, sympatizovanie, utešovanie, podpora – naše tendencie hrať sa na spasiteľov a zachraňovať celý svet je skôr trápne ako prínosné.
11. „Sondovanie“, vypytovanie sa, vypočúvanie – rešpektovať súkromie a intimitu je o elementárnej slušnosti.
12. Unikanie, odpútavame, uplatňovanie humoru, rozptyľovanie – zľahčovať veci, lebo chceme odviesť pozornosť je lajdácke.
Povzbudím vás slovami Charlesa Fostera: “Čím dôležitejšie je to, čo HOVORÍME, tým väčšmi záleží na tom, ako to POVIEME.“
