Je dobrou hnacou silou nespokojnosť?

Je dobrou hnacou silou nespokojnosť?
24. novembra 2017 Janette Šimková

Nespokojnosť je nevyhnutnou súčasťou ľudskej prirodzenosti. A pritom nezáleží na tom, ako veľmi chceme niečo dosiahnuť, ani nakoľko sa nám to podarí. Nespokojnosť je niečo malé a doterné, čo sa nám motá pod nohami. My sme potom v neustálom pohybe, aby sme sa toho striasli. Je to obdobné, ako keď sa nám na nohu zavesí šteňa. Chvíľu je to roztomilé, a potom uvažujeme, či nám zostanú nohavice celé.

Ako trénovať spokojnosť?

Nie je na to nijaký špeciálny tréning, teda aspoň som ho vo svojej praxi zatiaľ neobjavila. Pomáha uvedomovať si, čo všetko dobré a hodnotné sme už dokázali. Vďaka tomu a vďaka vďačnosti si spokojnosť vieme privolávať. Nespokojnosť nás dokáže mátať preto, lebo podliehame ilúzii o tom, že v živote môžeme dosiahnuť stav dokonalosti. Je to naša odveká túžba, aby všetko zapadlo tam, kam má. Je to prirodzené, chceme, aby naše snaženie bolo zakaždým zavŕšené. Sklamem každého neochvejného perfekcionistu – nestane sa to, lebo všetko sa neustále mení. Toto je skutočnosť, na ktorú nemáme dosah. Môžeme očakávať pri všetkom dokonalosť, ale koledujeme si o sklamanie. Nech urobíme čokoľvek, aby sme to ovplyvňovali, a nech si akokoľvek obratne počíname pri napĺňaní svojich prianí, môžeme zlyhať. A zlyháme. Je to ľudské. Zlyhanie nám ukáže, že aj keď nemôžeme priamočiaro napredovať v ústrety tomu, čo sme si predsavzali, dosiahneme to aj tak. Iným spôsobom, možno pre nás prínosnejším, než bol ten pôvodne zamýšľaný. Je to ako pri počítaní hviezd na oblohe, pričom niektoré zhasínajú, aby sa rozžínali iné.

Nezískame všetko, po čom túžime

Ťažko sa nám zmieruje s tým, že sa nám nepodarí nadobudnúť všetko, po čom naša duša piští. Napriek tomu môžeme byť spokojní, len sa potrebujeme naučiť radovať z toho, čo už máme. Lebo keď nie sme spokojní s tým, čo už máme, nebudeme spokojní ani s tým, čo si želáme. Berieme neraz ako samozrejmosť, že vynaložíme úsilie, aby sa nám niečo podarilo, a potom výborne, máme to, ide sa ďalej. Lenže splniť si svoju predstavu môže byť relatívne ľahké, ďaleko náročnejšie je si ju udržať aj potom, čo sa stane realitou. Nezastavovať a usilovať sa o ďalší a ďalší úspech môže byť zničujúce. Aj preto, že potrebujeme energiu na udržanie toho, čo sme už dosiahli. Lebo to budúce je ešte len niečo, čo budeme mať. Tu a teraz však už niečo máme bez ohľadu na to, čo príde.

Snažiť sa či nesnažiť?

Akonáhle človek dosiahne to, čo chce, je veľmi pravdepodobné, že bude chcieť ešte viac. Je to tak dobre vymyslené, je to znak zdravého fungovania – potrebujeme napredovať a o vzostup sa stará práve nespokojnosť. Avšak tá konštruktívna nespokojnosť, kedy chceme, aby veci fungovali lepšie a my sme mali z toho radosť a dobrý pocit. Je však zásadný rozdiel v tom, keď je nespokojnosť spôsobená nami samými. Keď vzniká z duševnej nevyrovnanosti a z nenaplnených, alebo málo úspešných želaní. Spôsobuje nám to nesúlad, keď si netrúfame siahnuť po tom, po čo túžime, alebo keď sa načahujeme za niečím, čo je iba napodobeninou skutočnej hodnoty.

Žiť len z nádeje a o nič sa nepokúšať nie je cesta k spokojnosti

Zmyslom je udržať si to, čo už máme. Je to prosté: Stačí sa radovať z toho, čo sme dosiahli, a postupne tú radosť ďalej zvelaďovať bez toho, aby to šlo na úkor nás alebo niekoho iného. Bez nátlaku a výhrad voči sebe aj  iným, bez nadsadených očakávaní a nezmyselných požiadaviek od seba a od druhých.

StockSnap_G72ZHF1E1C

 

 

Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie. Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať.

0 komentárov

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*