Ako cielene budovať kultúru rešpektu a vďačnosti

Ako cielene budovať kultúru rešpektu a vďačnosti
1. júla 2017 Janette Šimková

Z môjho pohľadu sú zásadné dve veci – jednu treba robiť čo najviac a druhú vôbec. Začnem od tej nežiaducej – prestať pohŕdať. Kýmkoľvek a čímkoľvek. Keď sa zameriavame na kritizovanie druhých, vyhľadávame chyby. V celom tom pohoršovaní a posudzovaní chceme vlastnému egu dokázať, že je lepšie, lenže efekt je ten, že nám uniká minimálne 50 % pozitívnych vecí, ktoré ľudia robia, a za ktoré ich môžeme oceniť. Potom sa ľahko vytvára negativita aj tam, kde žiadna nie je! A čo je najhoršie, po každej kritickej, nekonštruktívnej výhrade sa človek cíti zbytočný, neviditeľný a bezcenný.

Protipól k tomu je láskavosť. Potrebujeme samých seba chápať ako dar, ktorý má byť darovaný a považovať aj ostatných za dar, ktorý je (niekedy váhavo a neisto) ponúkaný nám. Výmena týchto darov prehlbuje ľudskú spolupatričnosť. A neznamená to, že nevyjadríme svoje autentické pocity, aj hnev a zlosť, ale spôsob, aký zvolíme nebude deštruktívny. Keď vysvetlíme a opíšeme, čo pre nás znamená, keď sa niekto voči nám správa nepekne a my sa potom cítime zranene, je to tá milšia cesta. Za hulváta môžeme byť kedykoľvek, len nech je to potom, čo sme vyskúšali byť ohľaduplní, tolerantní, rešpektujúci, empatickí…

Viem, ľahko sa nad tým mudruje, ale tréningových situácií máme toľko, že sa vieme rýchlo presvedčiť, čo sa nám väčšmi oplatí.

Rýchlokurz súcitiacej komunikácie: Začnete tým, že popíšte, čo ste postrehli. Použite formulácie ako: “Všimla som si”, “Mám dojem” – tak dávate najavo, že ide o váš pohľad na vec. Žiadne vyhrážky a obviňovanie. Povedzte priamo, aké pocity to vo vás vyvoláva. Používajte pritom osobné formulácie. Nie zovšeobecňujúce: „To bolo zlé“, ale sebaotváracie: „To ma nahnevalo“. Bez zábran sa priznajte k svojim pocitom. Keď bude druhá strana o nich vedieť, nemusí si ich domýšľať a dotvárať podľa seba. Vyhnite sa priamym útokom, lebo znemožňujú konštruktívne riešenie. Nehovorte: “Oklamala si ma”, ale povedzte: “Pripadá mi to tak, že si v tejto veci nejednala férovo”.

8J6SO4AGN0

Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie. Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať.

0 komentárov

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*